Synestézia – porucha alebo dar?

Jazzová hudba je fialová, stôl vonia ako ruže a Mária chutí ako jahoda. Tieto tvrdenia znejú na prvý pohľad ako zvláštne a náhodné spájanie slov, no pre synestetika je to realitou. Samotné slovo synestézia pochádza z gréčtiny: syn znamená spolu, aisthesis znamená vnímanie. Synestézia je spojenie dvoch zmyslov, ktoré fungujú súčasne. Ide o podvedomé spojenie, ktoré sa nedá ovplyvniť. Nejedná sa však o spojenia ako napríklad chute a čuchu, kedy sa zmysly spoja pri konzumácii jedla. Hudba je dobrý príklad, na ktorom sa dá tento pojem vysvetliť – synestetik hudbu nielen počuje, ale môže ju aj vidieť (ako určitú farbu) alebo cítiť ako fyzický dotyk. Niektorí synestetici sú prekvapení, keď sa dozvedia, že svet nevníma väčšina populácie tak ako oni. Dar sa stáva prekliatím aj pri takej triviálnej činnosti, akou je učenie sa cudzieho jazyka. Ak má raz synestetik priradenú čiernu farbu k španielskemu slovu “rojo”, ťažko sa mu bude učiť, že toto slovo v skutočnosti znamená červená. Mnohých možno prekvapí fakt, že synestetik nie je náhodný ani cielený generátor vnemov. To znamená, že nie s každým slovom, predmetom, osobou alebo zvukom si okamžite, takpovediac na želanie, vytvorí asociáciu. 

“Myslel som, že každý!” hovoria. Dozvedia sa to častokrát nedorozumením,  

že ich pohľad na svet nie je bežný.  Napríklad umelkyňa Carol Steen  

ako sedemročná raz povedala svojej spolužiačke, “písmeno a je najkrajšia rúžová, akú som kedy videla.” Jej spolužiačka si myslela, že sa zbláznila. Pre túto skúsenosti Carol už znova neprehovorila o takýchto vnemoch až do svojich dvadsiatich rokov, kedy pri večeri s rodinou povedala, že číslo päť je žlté. Otec ju nesúhlasne opravil, na čo nik nereagoval. Vo svojich tridsiatich rokov, kedy študovala  na univerzite University of MIchigan, spolužiak študujúci psychológiu jej povedal, že tento jav, ktorý zažíva sa nazýva synestézia. 

Z psychologického hľadiska sa na synestéziu hľadelo ako na psychickú poruchu alebo intoxikáciu. Tento názor pretrváva dodnes.  

Je bežné tvrdiť, že ide o chorobu. Tento psychologický jav je spôsobený menšími neurologickými anomáliami.  

Pri výskumoch synestézie sa zistilo, že väčšinou sa geneticky dedí, no jej formy sa u členov rodiny môžu meniť. Otec môže mať zvukovo-farebný typ, zatiaľ  

čo jeho dcéra číselno-farebný typ. Taktiež sa zistilo, že sa vyskytuje viacej u žien ako u mužov. Na tomto fakte sa zhodla väčšina autorov všetkých dostupných zdrojov výskumov tohto javu či choroby. Naopak na pomere sa nezhodli, ten je neznámy. Podľa niektorých ide o 8:1. Na tento pomer prišiel pri svojom výskume Simon Baron – Cohen (1993), podľa iného zdroja je to 6:1 (Martino, 2001) alebo 3:1 (Cytowic, 2002). 

Podľa niektorých teorií ide o normálny psychický proces v mozgu,  

len sa nevyskytuje u ľudí tak často. Z neurologického a klinického vyšetrenia  

sa zistilo, že synestetici sú väčšinou zdraví, bez akýchkoľvek abnormalít, práve naopak. Často majú nadpriemerne dobrú pamäť a vysoké IQ, taktiež ale mávajú nevyvážené kognitívne schopnosti a problémy s matematikou. 

Psychológ Lawrence Mark v roku 1878 analyzoval celkom 35 štúdií zahrňujúcich až 400 skúmaných synestetikov. Šlo o výskum spájania farieb 

a písmen. Prišiel na to, že určité samohlásky, ako je napríklad e alebo i, ľudia často spájajú s výraznejšími či svetlejšími farbami a samohlásky ako u alebo o naopak s tmavšími farbami. 

V 19. storočí sa stala veľmi prínosnou štúdia Sira Francise Galtona. Bol jeden 

z prvých, ktorí sa zaoberali výskumom synestézie. V článku Visualized Numerals, ktorý bol vytlačený v časopise Nature v roku 1880, nazval synestéziu zvláštnou, no obdivujúcou schopnosťou duše. Okrem toho upozornil na jej možnú dedičnosť. Vo svojich výskumoch sa zameral iba na synestitov disponujúcimi farebné počúvanie a podľa jeho výskumu má tento druh synestézie jeden  z dvadsiatich ľudí.