„Niekoho to môže nudiť, ale je našou povinnosťou pripomínať stále dookola, že zo zdanlivo drobného zla môže vyrásť nepredstaviteľná hrôza. Urobiť všetko, aby rasizmus či antisemitizmus nedostali šancu, aby sa takéto veci nemohli nikdy opakovať.“
Igor Rintel, predseda ÚZ ŽNO
Prvého septembra roku 1939 sa začala jedna z najhrozivejších etáp histórie, ktorá sa dotkla obrovského počtu svetovej, najmä európskej, populácie. Začiatok druhej svetovej vojny. Vojna však so sebou priniesla nie len nenávistný boj o územie, či o veľmoc. Štátne inštitúcie nacistického Nemecka a s ním kolaborujúce režimy v Európe otvorene viedli útoky na politických odporcov nacistov a ich spojencov, ako aj ďalšie skupiny obyvateľov ako Sinti a Rómovia, Svedkovia Jehovovi, fyzicky a psychicky hendikepovaní, homosexuáli. Tieto udalosti poznáme pod slovom Holokaust.
Najefektívnejší spôsob ako sa nacisti mohli týchto skupín zbaviť boli vyhladzovacie – koncentračné tábory. Najväčšie a najznámejšie sa dodnes nachádzajú v Poľsku pod menami Auschwitz-Birkenau a Osvienčim.
Utrpenie od začiatku
Nič netušiacich ľudí sem doslova transportovali ako dobytok. Deportácia prebiehala v priam neľudských podmienkach. Do malého vlakového vozňa vmestili vyše sto ľudí vrátane detí aj seniorov. Cesta mohla trvať aj deň, záležalo odkiaľ boli do táborov deportovaní. Kvôli množstvu „väzňov“ a malému priestoru bol počas cesty vydýchaný a ťažký vzduch. Nedalo sa vykonať potrebu inde ako do vedra v rohu vozňa. Vo vagóne bolo jedno, či dve malé okienka, ktoré vyvetranie a zabránenie neznesiteľnému zápachu výkalov, zvratkov a potu neboli schopné zabrániť. Pre tieto dôvody prevažne seniori priamo počas cesty vo vozni skonali a tela sa zbavili až po príchode do koncentračného tábora.
Hneď po príchode do koncentračného tábora prišlo rozdeľovanie. SS-áci vytvorili rady pre ľudí, ktorí sú schopní práce a pre tých, ktorí nebudú nijako prínosní a nebudú schopní plnohodnotne pracovať. Hocikto kto presahoval vekovú hranicu, prejavoval príznaky choroby, alebo práceneschopnosti, či dovolil si oponovať bol poslaný do vedľajšieho radu. Do radu s ľuďmi, ktorých zabijú. Tak rozdelili v priebehu krátkeho momentu manželstvá, rodiny, matky od detí… Väzni si nedokázali vysvetliť prečo sa to deje, či sa navzájom ešte niekedy uvidia a kam ich vôbec vedú. Ďalej prichádzala výmena ošatenia a zbavenia majetku, ktorí si so sebou ľudia priniesli. Namiesto svojho oblečenia a topánok dostali špinavé a zapáchajúce odevy po zabitých väzňoch. Topánky mali iba tí s najväčším šťastím. Staré oblečenie sa spálilo, vyhodilo, alebo tie krajšie kúsky, hlavne od Židov, si esesáci privlastnili. Každému novému väzňovi bolo na zápästie násilne vytetované poradové číslo – teda koľkým väzňom v tábore je. Väčšina žien bola zbavená všetkého ochlpenia vrátane vlasov. Rovnakým procesom prechádzali aj muži. Po tomto procese boli ľudia ubytovaní do blokov. Neboli príliš obývateľné nakoľko boli postavené práve oslabenými zvyšnými väzňami v koncentračnom tábore. Častokrát neboli vybavené ani posteľou a fúkal do nich vietor. Väzni v nich boli na sebe v noci natlačení, spali na tvrdom povrchu s prázdnym žalúdkom. Bolo normálne, keď dospelá žena vážila iba dvadsať kíl. Každé ráno boli zobudení SS-ákom, ktorý mal určitý blok priradený a konalo sa každodenné triedenie. Väzni sa pred blokom zoradili, museli stáť vztýčene a potichu. Hoci aj zakašľanie, či poškrabanie sa mohlo znamenať automatickú smrť. Po dokončení triedenia sa vojaci pustili do práce. Rozširovali tábor. V podstate pomáhali budovať miesto, kde aj tak zomrú oni, ich rodina, priatelia, a zvyšok väzňov. Práca bola fyzicky náročná a zdĺhavá. Obzvlášť pre človeka, pre ktorého je jedlo a minimálny spánok najvzácnejším darom. Nezáležalo od počasia, ani od ročného obdobia. Nič nebolo zámienkou pre narušenie pracovného kolobehu a fungovania tábora. Poľsko býva v zime chladné, no aj keď vonku boli mínusové teploty, väzni nemali právo na topánky, či teplejší odev. Práve kvôli takýmto podmienkam o život prichádzali stovky, ak nie tisícky ľudí denne.
Odmena za prácu – smrť
Vyššie v článku som spomínala triedenie obyvateľstva vyhladzovacích táborov. Na tieto účely boli v tábore určené krematóriá a plynové komory. Nevinný zajatý očakával, že sa konečne po náročnej práci môže umyť. Takto ich niekoľkých členovia Sonderkommada vybrali. Boli vyzlečení a spolu ich poslali do, na prvý pohľad zdajúcej sa, kúpeľne. Keď si mysleli, že sa cez hlavice na strope spustí voda, boli udusení jedovatým plynom. Smrť mohla trvať aj dvadsať minút pri slabšej dávke jedu. Až po niekoľkých pokusoch sa na vedení zistilo aká vysoká je potrebná dávka na najrýchlejšie usmrtenie. Bol pre nich dôležitý vyrovnaný pomer efektívnosti a času. Po mŕtvych sa špinavé oblečenie posunulo novým väzňom. Telá boli následne spálené. Dym vychádzal dlhým komínom, čo sa týčil nad každým z táborov. Po čase sa telá nestíhali spaľovať, tak ich skupinovo hádzali do jám, alebo ku stromov v okolí táborov.
Každým dňom sa stávali chladnejší a tvrdší pracovníci aj pre koncentračný tábor, aj pracovníci koncentračného tábora. Smiech sa ozýval iba z miesta, kde si zo škodoradosti SS – ak mohol vybiť svoju nenávisť fyzickou a psychickou tyraniou, alebo niekoho odmeniť smrťou. Väzni stratili chuť do života. Každým dňom trpeli viac a túžili iba po večnom úniku.
Avšak v tábore sa našli aj členovia Sonderkommanda, ktorí svoju prácu vykonávali iba z povinnosti. Trpeli. Svoju prácu neodvádzali „poriadne“. Ich hraná tvrdosť ich po krátkej dobe prezradila. Všimli si toho jeho kolegovia, no niekedy aj blok, ku ktorému ho priradili. Väzni, ktorí takto prezradili esesáka čakali odmenu, ktorej sa nikdy nedočkali. Z prezradeného pracovníka sa stal väzeň alebo bol rovno odsúdený na smrť.
Holokaust si pripísal obrovské číslo obetí. Najvyššie odhadované číslo siaha až na sedemnásť miliónov mŕtvych, z čoho približne 6 milión zaregistrovaných mien bolo židovského etnika. Slovensko pre holokaust prišlo o sedemdesiat tisíc obyvateľov. Na našom území takisto fungovali vyhladzovacie tábory. Neboli nikdy veľké ako tie v Poľsku. Slúžili ako židovské a zberné a pracovné tábory. Židom zobrali majetok, práva a následne ich previezli do koncentračných táborov. Pracovné tábory sa nachádzali v Seredi, v Novákoch a Oremovom Laze. Zberné fungovali v Žiline, Nitre, Lábe a vo Vyhniach.
Klamstvo, či umlčanie pravdy?
Najhoršie na celej situácii bolo, že vo voľnom svete zavládla silná cenzúra. O situácii sa nikde nepísalo ani nehovorilo. Pokiaľ vyšli nejaké informácie, boli to klamstvá. Nič nevediacich ľudí sa snažili zmanipulovať k rovnakej idei, akú mali nacisti. Noviny boli plné karikatúr, hoaxu a frašiek. Ľudia, čo prichádzali do tábora si mysleli, že ich tam čaká nový a lepší život. Čakali oslobodenie od nátlaku, ktorý bol pre ich pôvod na nich vyvíjaný. Tábory sľubovali príjemné prostredie aj pre rodiny. Poskytovali prácu. Vtedajšiemu človeku sa to zdalo ako dokonalý únik a nový začiatok. Preto neváhali, pobalili si veci a presťahovali sa tam.
V Osvienčime ich privítal názov na bráne „Arbeit macht frei“, čo v preklade znamená „práca oslobodzuje“. Béčko v slove Arbeit bolo hore nohami, čo nacisti považovali ako niečo humorné. Malo to znázorňovať klamstvo, že to bude presne naopak, ako sľúbili.
Lily Ebert, žena, ktorá prežila holokaust tvrdí: „Nikdy to nezačína zabíjaním. Nikdy. Začína to iba slovami. Až potom sa to iba zhoršuje a zhoršuje.“ Na zápästí ma doteraz číslo 10 572, ktoré jej vytetovali po príchode do Auschwitzu. „Sľúbila som si, keď som bola uprostred diania tejto hroznej etapy, že keď sa odtiaľ dostanem, poviem svetu, čo sa môže stať.“ Lily dodržala svoj sľub a vydala knihu, ktorá hovorí jej príbeh. „Bola som tisíca z miliónov, ktorí svoj príbeh povedať nemohli.“
Príležitosť jedna za život
Aj naša škola mala možnosť bližšie nahliadnuť do minulosti druhej svetovej vojny, a toho, čo priniesla. V novembri sme mali možnosť oba tábory – Osvienčim aj Auschwitz-Birkenau – navštíviť. Z tábora, ktorý sa stal aj symbolom holokaustu, Osvienčimu, sa spravilo múzeum v jednotlivých blokoch. Auschwitz má iba dostupnosť do zopár blokov a rozchod po okolí.
Deň, kedy sme tábory navštívili, bol sychravý a chladný, čo iba pridávalo na pochmúrnej atmosfére. Nebolo nám dovolené ani jesť, ani piť. Za nás všetkých môžem povedať, že počas tých šiestich hodín návštevy táborov sme si uvedomili, ako nám je dokonca iba šál okolo krku cenný. Ako strašne museli ľudia v takej zime trpieť s tenkým deravým kúskom látky na tele. Dni, možno aj týždne, bez jedla. Fyzicky aj mentálne vyčerpaní. Pri pohľade na zachované veci sa nám hneď niekoľkým vyronili slzy. Pohľady na staré bloky, kancelárie členov SS, krematórium aj na plynové komory zanechali na nás stopu. Pocit hrôzy a strachu. Ja som po celú dobu pociťovala neskutočnú úzkosť. Takýto silný zážitok môžem každému jednému odporučiť. Byť tak blízko k minulosti, nepriamo ju zažívať. Ako pamiatku zosnulým venujeme dvadsiaty siedmy január ako Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.
Majme na pamäti, že všetci sme si rovní. Nezáleží, z akej sme rodiny, akého pôvodu sme. Rešpektujme sa navzájom. Majme otvorené oči a nenechajme sa zaslepiť názormi iných, aj keď nám môžu prísť ako správna autorita. A hlavne nedovoľme, aby sa minulosť zopakovala. Zaslúžime si svet plný lásky a tolerancie k iným rovnako ako aj k sebe.
„Nech naveky zostane výkrikom zúfalstva a výstrahou pre ľudstvo to miesto, na ktorom Hitlerovci zavraždili asi poldruha milióna mužov, žien a detí, zväčša Židov z rôznych krajín Európy.“
Auschwitz – Birkenau
1940-1945