Erasmus – návšteva Instanbulu

21.novembra sa mne a ďalším trom dievčatám z našej školy naskytla príležitosť, za ktorú sme všetky do dnešného dňa veľmi vďačné. Akú príležitosť mám na mysli? Mám na mysli týždeň strávený v Istanbule s našimi troma profesorkami. Samozrejme, to nebolo len tak. Tri týždne (a nielen tie) pred odletom boli pre nás všetky veľmi stresujúce, až priam vyčerpávajúce. Okrem učenia a pripravovania sa na písomné či ústne skúšania sme všetky pracovali na prezentáciách. Zháňali sme vhodné materiály, s pani profesorkami sme dolaďovali posledné chybičky krásy  a my samé sme sa doma na všetko psychicky pripravovali, aby sme to bez problémov zvládli. Nebude prekvapením, keď napíšem, že sme to všetky zvládli naozaj dobre. Všetky prezentácie sme odprezentovali hneď prvý deň, v pondelok, a tak zvyšné dni sme spoznávali nové mesto, novú kultúru a vytvárali nové dobré priateľstvá bez žiadneho stresu.

Po pondelku nás očakával utorok a s ním celodenný výlet do centra mesta. Prvá zastávka bola v Sultanahmet, čo je mestská časť, v ktorej sme navštívili Hagia Sofia. Hagia Sofia bola postavená a slúžila ako kostol, neskôr ako mešita a teraz slúži ako múzeum vystavujúce byzantské mozaiky. Pre nariadenia sme, bohužiaľ, nemohli navštíviť samotné múzeum. Okrem Hagia Sofia sme navštívili aj Modrú mešitu. Po návštevach týchto dvoch miest nás čakala dvojhodinová pauza v Grand Bazaar Suleymaniye. Grand Bazaar Suleymaniye je naozaj veľký trh, kde sme mali možnosť ísť na obed alebo si nakúpiť darčeky pre nás alebo našu rodinu. Po pauze sme sa všetci znova stretli a naše kroky mierili k Mešite sultána Ahmeda. Všetci sme však najprv tridsať minút rešpektujúc iné náboženstvo čakali pokiaľ im neskončila modlitba. Zatiaľ sme obdivovali vonkajšiu architektúru mešity a skrývali sa pred dažďom, ktorý sa nám celý výlet snažil bezúspešne našu dobrú náladu prekaziť. I napriek tomu, že väčšina z nás bola premočená a studený vietor nám nepomáhal, sa nám zachovali úsmevy na tvári.

V stredu sme sa znova všetci stretli o deviatej ráno v škole. Čakala nás dvojhodinová cesta autobusom. Niektorí dospávali nedostatočný spánok, iní počúvali hudbu a trávili čas s novými priateľmi. Z okien autobusov sme mali možnosť vidieť, aký je život v Istanbule.Po dlhšej ceste sme sa ocitli v krásnej židovskej časti Balat, ktorá sa nachádza na západnom brehu Zlatého rohu. Tu sme mali šancu vidieť rôznorodú architektúru, ktorá zaujala mnohých z nás a neobišli sme sa bez fotiek. Atypické výrazné farby robili prijémné pozadie na fotkách. Celý deň sme chodili po meste. Počúvali výklad o mešitách, o kultúre a dokonca jeden miestny obyvateľ sa s nami podelil o rozdieľoch medzi tunajším islámom a islámom v arabských krajinách. Tu sme taktiež mali dve-tri voľné hodiny na kávu,obed či nakupovanie. Každý deň sme sa rozdelili na skupinky (vždy boli iné), a tak sme spoločne chodili na obedy. Vždy sme mali nejaké tradičné jedlo, ktoré bolo naozaj chutné, no pre ľudí, ktorí nie sú fanúšikmi štiplavého jedla, by ich koreniny mohli byť problémom. Taktiež vegetariáni či vegáni by sa na tržniciach veľmi nenajedli. Dokonca aj niektoré dezerty sú z kuracieho mäsa. Viem, znie to divne, ale ochutnala som dezert pripomínajúci vanilkový puding, ktorý bol údajne z kuracieho mäsa a vôbec to tam nebolo cítiť. Na môj vkus ich dezerty sú celkovo presladené, preto k nim odporúčam tradičné bylinkové čaje alebo typickú horkú tureckú kávu. Po náročnom chodení väčšina z nás cestu domov v autobuse prespala.

Vo štvrtok ako každý deň sme sa všetci stretli ráno o deviatej v škole. Po necelej hodine čakania na posledných žiakov a profesorov, sme sa rozdelili do dvoch autobusov a vyrazili na celodenný výlet do Ortakoy, kde bola prvá zastávka. Je to nábrežné námestie, kde sme mali možnosť vidieť Buyuk Mecidiye mešitu (bohužiaľ len z vonka). Zo súše bol krásny pohľad, no z ľode ešte krajší. Mali sme hodinovú plavbu ľoďou, z ktorej sa nám vyskytol naozaj krásny a jedinečný pohľad na Istanbul. Po plavbe sme mali len tridsať minutovú pauzu na trhy, v ktorých sme zas a znova mali možnosť nakúpiť si to, po čom naše srdce túžilo. Po pauze sme sa všetci stretli a šli autobusmi na ďalšie miesto, do centra Istanbulu, kde sme mali pár voľných hodín. Väčšina z nás šla na obed, kávu a následne na nákupy. Také bežné poflakovanie sa s kamarátmi v meste. Všetci sme sa stretli pri jednej prestížnej škole, odkiaľ sme išli k veži Galata. Mali sme to šťastie, že sme mohli ísť na jej samotný vrch a nebudem vám klamať, že to bol naozaj veľký zážitok. Všetci sme vedeli, že Istanbul je veľké mesto, no veľmi si to neuvedomujete, keď ste v ňom, ale ak sa dostanete na samý vrch veže a nevidíte zo žiadnej strany koniec mesta, až vtedy si uvedomíte, ako ohromne veľké je. Akurát bol západ slnka, takže to k úžasnej atmosfére len pomohlo. Odtiaľ sme išli do Eminonu, čo je prístavna časť so známymi trhmi, kde sme mali hodinku voľnú na nákupy a po nej nás čakala len dvojhodinová cesta domov autobusmi.

Piatok bol pre väčšinu z nás naozaj pochmúrny od rána. Nikto z nás nebol psychicky pripravení opustiť toto čarovné mesto s tak príjemnou atmosférou a naozaj dobrými ľuďmi, no povedali sme si, že smútok necháme na neskôr. Doobedie sme strávili spoločenskými aktivitami na upevnenie vzťahov, po nich sme mali dve-tri hodinky na prípravu International obedu a okrem toho sme mali možnosť ísť von spoznať okolie školy, ísť na kávu alebo sa len tak prejsť. Všetci sme boli hladní a veľmi sme sa tešili na obed. Rodičia tureckých študentov pripravili varené jedlá, ktoré mne osobne najviac chutili. Ostatné krajiny (Nóri,Španieli a tiež my Slováci) sme doniesli len sladké a slané pochutiny. Po obede nás čakala párty, kde sme si všetci spoločne (aj s našimi profesorkami) zatancovali, odovzdali certifikáty,darčeky a strávili posledné spoločné chvíle.

Aké mám pocity z tejto skúsenosti? Slovami nie je možné opísať, ako veľmi som vďačná, že som mohla ísť do Istanbulu, spoznať tak štedrých a dobrých ľudí. Za samú seba viem povedať, že som v Istanbule nebola poslednýkrát a určite pri prvej možnej príležitosti tam budem priam utekať.


Za celý týždeň som sa necítila ani raz nepríjemne či ohrozene, ako by som sa podľa médií mala cítiť. Program Erasmus nám nepomáha len v zlepšovaní sa v jazykových znalostiach, ale pomáha nám aj stať sa lepšími ľuďmi ako takými. Ukazuje nám, že nie je dôležité z akej krajiny pochádzame, či akú máme farbu pleti,, ale o myslenie a pohľad na svet. Všetci sme si to spoločne len potvrdili. Máme to šťastie, že vďaka tejto dobe vieme byť stále v kontakte aj napriek tomu, že sme od seba niekoľko stoviek kilometrov od seba.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.