Nepriateľ v zrkadle

Poruchy príjmu potravy – rozhodla som sa písať o tejto téme, lebo sama som mala problémy spojené s poruchou príjmom potravy a, žiaľ, aj mnoho ľudí v mojom okolí. Okrem výkladu a rozboru, spomeniem reálne príbehy ľudí. Nie som odborník, preto odborné vysvetlenia budem vkladať z overených zdrojov. Ak tento článok pomôže čo i len jednej osobe alebo sa čo i len jedna osoba viac zamyslí a možno prehodnotí svoje hodnoty, malo to zmysel. Na základných školách, sa na hodinách biológie učia základy správnej výživy, s ktorou sa spájajú aj poruchy príjmu potravy. Učitelia oboznamujú žiakov o anorexii, bulímii a obezite. Nepreberá sa to však do hĺbky. Všetci o tom hovoria, napriek tomu však mám pocit, že nie tým správnym dostatočným spôsobom. Nie je to problém modernej generácie či internetu. Táto problematika je v našej spoločnosti silno zakorenená a postihuje ženy aj mužov, ako mladých, tak aj starších. Porucha príjmu potravy (PPP) nie je len odmietanie jedla z dôvodu chudnutia alebo pubertálneho rozmaru. Môže sa začať nevinnou túžbou schudnúť niekoľkých nadbytočných kíl, ktorá sa časom vymkne spod kontroly. Ide o vážne život ohrozujúce psychické ochorenie. Poruchy príjmu potravy sa môžu vyskytovať už v rannom detstve, najčastejšie sa však prejavujú v období dospievania medzi 13 a 17 rokom života. Štartujúce faktory môžu byť rôzne, najčastejšie to však bývajú : -trauma spojená s jedlom -šikana -šport a nátlak spoločnosti (gymnastika,balet) -skreslené idéaly -stres -túžba po štíhlejšej postave Príznaky, ktoré sa vyskytujú pri osobách s poruchou príjmu potravy sú odlišné. Nie je to len skreslený pohľad na vlastné telo, okrem toho sa vyskytujú ďaľšie príznaky ako napríklad : -zastavenie alebo nenastúpenie puberty v detskom veku -strata menštruačného cyklu -ťažká podvýživa -poruchy fukncie telesných orgánov -úzkosti či depresia, ktorá sa viaže s izoláciou od spoločnosti Mentálna anorexia Mentálna anorexia – je duševná choroba charakteristická panickým strachom z priberania a z tučnoty, snahou o úmyselné zníženie a udržanie nízkej hmotnosti a skreslenou predstavou o svojom tele a sebe samom. Osoba s mentálnou anorexiou si svoju sebahodnotu zakladá na schopnosti kontrolovať svoje stravovanie a hmotnosť, výrazný je pocit menejcennosti, nedostatočnosti až odporu k samému sebe, a to podčiarkuje silná túžba perfekcionistu – ak nejesť, tak celý deň, ak schudnúť, tak až na kosť. Pretrváva neschopnosť uvedomiť si závažnosť svojho zdravotného stavu a rizík vyplývajúcich z nízkej hmotnosti. Tieto duševné skraty vedia nepekne ovplyvniť sociálny život pacientov. Človek, ktorý trpí mentálnou anorexiou má potrebu stále pozorovať, čo je, kedy a ako. Situáciám spoločného stravovania a jedenia na verejnosti sa vyhýba. Pri jedení prežúva veľmi pomaly a jedlo krája na malé kúsky. V obchode vie stráviť hodiny pozorovaním nutričných tabuliek na obaloch. Príznaky/ dôsledky mentálnej anorexie môžu zahŕňať : -suchá koža -únava -neschopnosť udržať si normálnu hmotnosť -nespavosť -vypadávanie vlasov -nízky krvný tlak – zlyhávanie orgánov a následná smrť Liečba mentálnej anorexie je u každého pacienta iná. Každému pomáha niečo iné a každému liečba trvá iný čas. Niekto sa vie vyliečiť behom pár mesiacov a pre niekoho je to celoživotný problém. Skutočné príbehy (Žena, 19 rokov) Všetko to začalo pred deviatimi rokmi, keď som mala desať. Členovia rodiny mali rýpave poznámky na moju postavu a váhu. Do tohto momentu som neklasifikovala postavy na tučné či chudé. Začala som každý deň cvičiť. V trinástich som presvedčila otca, aby som mohla spolu s ním cvičiť v posilňovni. Do 15 roku života som mala všetko pod kontrolou, no v šestnástich sa to všetko zhoršilo. V lete som každý deň odchádzala z domu okolo obeda a vracala sa v noci. Cez deň som nemala čas na jedlo a keď som prišla domov povedala som si: “Vydržala som celý deň nejesť, nebudem to kaziť.” Takto som fungovala tri mesiace. Jedla som jedno instantné jedlo/šalát za deň alebo každý druhý deň. Prišla som o menštruáciu, vážila som 59 kilo (15kg podváha), vytŕčali mi kosti, veci na mne viseli. Vnímala som to tak? Nie. v mojich očiach som bola stále to malé desaťročné “tučné” dieťa. Chcela som schudnúť viac a viac. Chcela som sa dostať na vysnenú váhu 50 kíl. Počas jesene som ochorela a bola som nútená konzumovať päť jedál denne, aby moje telo mohlo prijímať lieky. Moje telo aj myseľ fungovali z posledného. Trvalo pár mesiacov a bola som znova v zdravej norme. Prešli tri roky a stále mám problém s imunitou aj menštruáciou. Toto obdobie zanechalo následky na mojom fyzickom i duševnom zdraví. Mentálnou anorexiou stále trpím, ale ak ju máte pod kontrolou, viete s ňou žiť. (Muž, 22 rokov) Keď som bol malé dieťa, nevedel som konzumovať jedlo. Problém nebol v tom, žeby som nechcel, moje telo ho nevedelo prijať. Detská psychologička poradila mojim rodičom, aby ma do toho nútili. Násilne mi strkali do úst lyžicu s jedlom a napriek tomu, že ma napínalo, musel som to prehĺtať. Nemohol som nejesť, no táto metóda ma poznačila. Mám dvadsaťdva rokov a vždy keď mám v ústach príbor, je mi na zvracanie. Neviem konzumovať normálne uverené jedlo. Moja strava pozostáva z toastov, sladkostí či slaného. Nechcem takto fungovať. Keď cestujem, chcem ochutnávať národné jedlá, chcem normálne obedovať s priateľmi, ale moje telo odmieta spolupracovať. Od môjho detstva som vystriedal množstvo psychológov. V roku 2019 som bol na hypnóze. Musím priznať, že mi to trochu pomohlo vyrovnať sa s určitými vnútornými problémami, ktoré sú spojené s detstvom, no jesť stále neviem. Trauma vyhráva a ja s ňou neviem bojovať. Navštevujem psychológa a verím, že sa to jedného dňa zmení a môj vzťah s jedlom bude taký, aký má byť. Ak trpíte PPP a sami to neviete zmeniť, vaše okolie vám rado pomôže. Ak sa však bojíte otvoriť priateľom či rodine, existujú online anonymné poradne, ktoré vás radi vypočuujú a nájdu s vami riešenie. poradna@chutzit.sk (ich tel.č. 0800 221 080 a web www.chutzit.sk)

Domov

20. marca 202317. apríla 2023

Holokaust – exkurzia

„Niekoho to môže nudiť, ale je našou povinnosťou pripomínať stále dookola, že zo zdanlivo drobného zla môže vyrásť nepredstaviteľná hrôza. Urobiť všetko, aby rasizmus či antisemitizmus nedostali šancu, aby sa takéto veci nemohli nikdy opakovať.“

Igor Rintel, predseda ÚZ ŽNO

Prvého septembra roku 1939 sa začala jedna z najhrozivejších etáp histórie, ktorá sa dotkla obrovského počtu svetovej, najmä európskej, populácie. Začiatok druhej svetovej vojny. Vojna však so sebou priniesla nie len nenávistný boj o územie, či o veľmoc. Štátne inštitúcie nacistického Nemecka a s ním kolaborujúce režimy v Európe otvorene viedli útoky na politických odporcov nacistov a ich spojencov, ako aj ďalšie skupiny obyvateľov ako Sinti a Rómovia, Svedkovia Jehovovi, fyzicky a psychicky hendikepovaní, homosexuáli. Tieto udalosti poznáme pod slovom Holokaust.
Najefektívnejší spôsob ako sa nacisti mohli týchto skupín zbaviť boli vyhladzovacie – koncentračné tábory. Najväčšie a najznámejšie sa dodnes nachádzajú v Poľsku pod menami Auschwitz-Birkenau a Osvienčim.

Utrpenie od začiatku
Nič netušiacich ľudí sem doslova transportovali ako dobytok. Deportácia prebiehala v priam neľudských podmienkach. Do malého vlakového vozňa vmestili vyše sto ľudí vrátane detí aj seniorov. Cesta mohla trvať aj deň, záležalo odkiaľ boli do táborov deportovaní. Kvôli množstvu „väzňov“ a malému priestoru bol počas cesty vydýchaný a ťažký vzduch. Nedalo sa vykonať potrebu inde ako do vedra v rohu vozňa. Vo vagóne bolo jedno, či dve malé okienka, ktoré vyvetranie a zabránenie neznesiteľnému zápachu výkalov, zvratkov a potu neboli schopné zabrániť. Pre tieto dôvody prevažne seniori priamo počas cesty vo vozni skonali a tela sa zbavili až po príchode do koncentračného tábora.
Hneď po príchode do koncentračného tábora prišlo rozdeľovanie. SS-áci vytvorili rady pre ľudí, ktorí sú schopní práce a pre tých, ktorí nebudú nijako prínosní a nebudú schopní plnohodnotne pracovať. Hocikto kto presahoval vekovú hranicu, prejavoval príznaky choroby, alebo práceneschopnosti, či dovolil si oponovať bol poslaný do vedľajšieho radu. Do radu s ľuďmi, ktorých zabijú. Tak rozdelili v priebehu krátkeho momentu manželstvá, rodiny, matky od detí… Väzni si nedokázali vysvetliť prečo sa to deje, či sa navzájom ešte niekedy uvidia a kam ich vôbec vedú. Ďalej prichádzala výmena ošatenia a zbavenia majetku, ktorí si so sebou ľudia priniesli. Namiesto svojho oblečenia a topánok dostali špinavé a zapáchajúce odevy po zabitých väzňoch. Topánky mali iba tí s najväčším šťastím. Staré oblečenie sa spálilo, vyhodilo, alebo tie krajšie kúsky, hlavne od Židov, si esesáci privlastnili. Každému novému väzňovi bolo na zápästie násilne vytetované poradové číslo – teda koľkým väzňom v tábore je. Väčšina žien bola zbavená všetkého ochlpenia vrátane vlasov. Rovnakým procesom prechádzali aj muži. Po tomto procese boli ľudia ubytovaní do blokov. Neboli príliš obývateľné nakoľko boli postavené práve oslabenými zvyšnými väzňami v koncentračnom tábore. Častokrát neboli vybavené ani posteľou a fúkal do nich vietor. Väzni v nich boli na sebe v noci natlačení, spali na tvrdom povrchu s prázdnym žalúdkom. Bolo normálne, keď dospelá žena vážila iba dvadsať kíl. Každé ráno boli zobudení SS-ákom, ktorý mal určitý blok priradený a konalo sa každodenné triedenie. Väzni sa pred blokom zoradili, museli stáť vztýčene a potichu. Hoci aj zakašľanie, či poškrabanie sa mohlo znamenať automatickú smrť. Po dokončení triedenia sa vojaci pustili do práce. Rozširovali tábor. V podstate pomáhali budovať miesto, kde aj tak zomrú oni, ich rodina, priatelia, a zvyšok väzňov. Práca bola fyzicky náročná a zdĺhavá. Obzvlášť pre človeka, pre ktorého je jedlo a minimálny spánok najvzácnejším darom. Nezáležalo od počasia, ani od ročného obdobia. Nič nebolo zámienkou pre narušenie pracovného kolobehu a fungovania tábora. Poľsko býva v zime chladné, no aj keď vonku boli mínusové teploty, väzni nemali právo na topánky, či teplejší odev. Práve kvôli takýmto podmienkam o život prichádzali stovky, ak nie tisícky ľudí denne.

Odmena za prácu – smrť
Vyššie v článku som spomínala triedenie obyvateľstva vyhladzovacích táborov. Na tieto účely boli v tábore určené krematóriá a plynové komory. Nevinný zajatý očakával, že sa konečne po náročnej práci môže umyť. Takto ich niekoľkých členovia Sonderkommada vybrali. Boli vyzlečení a spolu ich poslali do, na prvý pohľad zdajúcej sa, kúpeľne. Keď si mysleli, že sa cez hlavice na strope spustí voda, boli udusení jedovatým plynom. Smrť mohla trvať aj dvadsať minút pri slabšej dávke jedu. Až po niekoľkých pokusoch sa na vedení zistilo aká vysoká je potrebná dávka na najrýchlejšie usmrtenie. Bol pre nich dôležitý vyrovnaný pomer efektívnosti a času. Po mŕtvych sa špinavé oblečenie posunulo novým väzňom. Telá boli následne spálené. Dym vychádzal dlhým komínom, čo sa týčil nad každým z táborov. Po čase sa telá nestíhali spaľovať, tak ich skupinovo hádzali do jám, alebo ku stromov v okolí táborov.
Každým dňom sa stávali chladnejší a tvrdší pracovníci aj pre koncentračný tábor, aj pracovníci koncentračného tábora. Smiech sa ozýval iba z miesta, kde si zo škodoradosti SS – ak mohol vybiť svoju nenávisť fyzickou a psychickou tyraniou, alebo niekoho odmeniť smrťou. Väzni stratili chuť do života. Každým dňom trpeli viac a túžili iba po večnom úniku.
Avšak v tábore sa našli aj členovia Sonderkommanda, ktorí svoju prácu vykonávali iba z povinnosti. Trpeli. Svoju prácu neodvádzali „poriadne“. Ich hraná tvrdosť ich po krátkej dobe prezradila. Všimli si toho jeho kolegovia, no niekedy aj blok, ku ktorému ho priradili. Väzni, ktorí takto prezradili esesáka čakali odmenu, ktorej sa nikdy nedočkali. Z prezradeného pracovníka sa stal väzeň alebo bol rovno odsúdený na smrť.

Holokaust si pripísal obrovské číslo obetí. Najvyššie odhadované číslo siaha až na sedemnásť miliónov mŕtvych, z čoho približne 6 milión zaregistrovaných mien bolo židovského etnika. Slovensko pre holokaust prišlo o sedemdesiat tisíc obyvateľov. Na našom území takisto fungovali vyhladzovacie tábory. Neboli nikdy veľké ako tie v Poľsku. Slúžili ako židovské a zberné a pracovné tábory. Židom zobrali majetok, práva a následne ich previezli do koncentračných táborov. Pracovné tábory sa nachádzali v Seredi, v Novákoch a Oremovom Laze. Zberné fungovali v Žiline, Nitre, Lábe a vo Vyhniach.

Klamstvo, či umlčanie pravdy?
Najhoršie na celej situácii bolo, že vo voľnom svete zavládla silná cenzúra. O situácii sa nikde nepísalo ani nehovorilo. Pokiaľ vyšli nejaké informácie, boli to klamstvá. Nič nevediacich ľudí sa snažili zmanipulovať k rovnakej idei, akú mali nacisti. Noviny boli plné karikatúr, hoaxu a frašiek. Ľudia, čo prichádzali do tábora si mysleli, že ich tam čaká nový a lepší život. Čakali oslobodenie od nátlaku, ktorý bol pre ich pôvod na nich vyvíjaný. Tábory sľubovali príjemné prostredie aj pre rodiny. Poskytovali prácu. Vtedajšiemu človeku sa to zdalo ako dokonalý únik a nový začiatok. Preto neváhali, pobalili si veci a presťahovali sa tam.
V Osvienčime ich privítal názov na bráne „Arbeit macht frei“, čo v preklade znamená „práca oslobodzuje“. Béčko v slove Arbeit bolo hore nohami, čo nacisti považovali ako niečo humorné. Malo to znázorňovať klamstvo, že to bude presne naopak, ako sľúbili.
Lily Ebert, žena, ktorá prežila holokaust tvrdí: „Nikdy to nezačína zabíjaním. Nikdy. Začína to iba slovami. Až potom sa to iba zhoršuje a zhoršuje.“ Na zápästí ma doteraz číslo 10 572, ktoré jej vytetovali po príchode do Auschwitzu. „Sľúbila som si, keď som bola uprostred diania tejto hroznej etapy, že keď sa odtiaľ dostanem, poviem svetu, čo sa môže stať.“ Lily dodržala svoj sľub a vydala knihu, ktorá hovorí jej príbeh. „Bola som tisíca z miliónov, ktorí svoj príbeh povedať nemohli.“

Príležitosť jedna za život
Aj naša škola mala možnosť bližšie nahliadnuť do minulosti druhej svetovej vojny, a toho, čo priniesla. V novembri sme mali možnosť oba tábory – Osvienčim aj Auschwitz-Birkenau – navštíviť. Z tábora, ktorý sa stal aj symbolom holokaustu, Osvienčimu, sa spravilo múzeum v jednotlivých blokoch. Auschwitz má iba dostupnosť do zopár blokov a rozchod po okolí.
Deň, kedy sme tábory navštívili, bol sychravý a chladný, čo iba pridávalo na pochmúrnej atmosfére. Nebolo nám dovolené ani jesť, ani piť. Za nás všetkých môžem povedať, že počas tých šiestich hodín návštevy táborov sme si uvedomili, ako nám je dokonca iba šál okolo krku cenný. Ako strašne museli ľudia v takej zime trpieť s tenkým deravým kúskom látky na tele. Dni, možno aj týždne, bez jedla. Fyzicky aj mentálne vyčerpaní. Pri pohľade na zachované veci sa nám hneď niekoľkým vyronili slzy. Pohľady na staré bloky, kancelárie členov SS, krematórium aj na plynové komory zanechali na nás stopu. Pocit hrôzy a strachu. Ja som po celú dobu pociťovala neskutočnú úzkosť. Takýto silný zážitok môžem každému jednému odporučiť. Byť tak blízko k minulosti, nepriamo ju zažívať. Ako pamiatku zosnulým venujeme dvadsiaty siedmy január ako Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.

Majme na pamäti, že všetci sme si rovní. Nezáleží, z akej sme rodiny, akého pôvodu sme. Rešpektujme sa navzájom. Majme otvorené oči a nenechajme sa zaslepiť názormi iných, aj keď nám môžu prísť ako správna autorita. A hlavne nedovoľme, aby sa minulosť zopakovala. Zaslúžime si svet plný lásky a tolerancie k iným rovnako ako aj k sebe.

„Nech naveky zostane výkrikom zúfalstva a výstrahou pre ľudstvo to miesto, na ktorom Hitlerovci zavraždili asi poldruha milióna mužov, žien a detí, zväčša Židov z rôznych krajín Európy.“
Auschwitz – Birkenau
1940-1945

20. februára 202317. apríla 2023

Návšteva z Francúzska

Určite ste si všimli nové tváre, ktoré ste stretávali na škole cca 6.2. – 17. 2. 2023. Išlo u francúzske študentky, ktoré boli súčasťou Erasmus+ programu. O francúzskych školách je známe, že patria ku kvalitnejším v Európe. Štúdium je náročné, od študentov sa vyžaduje dôkladná a systematická príprava na vyučovanie.
Francúzski žiaci majú povinnú 12-ročnú školskú dochádzku. Školská dochádzka je povinná pre deti od šiestich do šestnástich rokov. Vzdelávanie sa delí na základné pre deti vo veku 6 – 11 rokov (école), nižšie stredné pre študentov vo veku 11 – 15 rokov (collège) a vyššie stredné lýceum (lycée) pre študentov vo veku 15 – 18 rokov.
Stredná škola, le lycée, tvorí posledné tri roky štúdia: seconde, premiére a terminale. Študenti si môžu vybrať medzi 3 typmi štúdia: všeobecné, technologické a odborné. Vo všetkých typoch sú učebné osnovy rovnaké, všetky tieto tri typy štúdia majú povinných 8 – 9 predmetov. Rozdiel je vo výbere voliteľných predmetov, umeleckých workshopov a školských aktivitách. Štúdium je ukončené tzv. Baccalauréat skúškou.
Odborné lýceá sú dvojročnú prípravou na budúce povolanie. Na všeobecnom lýceu študujú študenti v prvom ročníku sedem povinných a dva voliteľné predmety. Na konci roka si vyberajú špecializáciu a podľa toho tiež predmety, ktoré chcú v nasledujúcich dvoch rokoch študovať. Výučba prebieha od pondelka do piatku, niekedy aj v sobotu dopoludnia. Výučba začína zvyčajne o 8:00 hod. Počas týždňa majú študenti obvykle 27 až 32 vyučovacích hodín. Vyučovanie trvá do neskorých popoludňajších hodín (17:30 až 18:00 hod.) s dvojhodinovou obedňajšou prestávkou. V stredu popoludní vyučovanie spravidla väčšinou nebýva. Vtedy majú študenti príležitosť užiť si šport a mimoškolské aktivity.

Študentka, s ktorou som mala príležitosť komunikovať sa venuje divadlu a tancu. Okrem anglického jazyka sa taktiež učí španielsky jazyk a tretí si mohla vybrať medzi latinským a nemeckým jazykom. Rozprávala som sa s ňou aj o tom, ako trávia víkendy a aké sú módne trendy. V tomto období sa spopulárnil techno štýl – čierne slnečné okuliare, tmavé kožené kabáty a vysoké topánky (Dr. Martens sú rovnako ako tu, veľmi obľúbenou voľbou). Samozrejme, to nie je jediný štýl, ktorý je obľúbený. Nám študentom je určite termín “clean girl” štýl veľmi povedomý. Jednoduché kúsky, zlaté doplnky, všetko zladené a perfektné. Študenti vo Francúzsku taktiež radi chodia nakupovať do obchodov, ktoré máme aj na Slovensku (Zara, Bershka..), ale rovnako ako mnoho z nás preferujú sekáče. Je to lacnejšia a ekologickejšia možnosť.

Východná Európa je v očiach ostatných krajín, ako štát, v ktorom už deti pijú alkohol a fajčia cigarety. Je pravda, že študenti s týmito látkami experimentujú ešte skôr, ako im to zákon dovoľuje, ale nie je to problém len nás, Slovákov. Francúzski študenti si víkendy zlepšujú vínom a nielen tým. Viac popoulárne je užívani návykových upokojujúcich látok ako je xanax alebo aj silnejšie omamné látky.
Na záver by som len povedala, že sa odlišujeme so študentami z francúzska len jazykom. Snažíme sa rovnako prežiť nápor písomiek, víkendy si užívať s priateľmi a rozvíjať naše schopnosti.

13. februára 202317. apríla 2023

V koži autistu

V tomto článku som sa rozhodla venovať sa autizmu ako chorobe, ale aj ako sa s ním diagnostikovaní ľudia počas života vysporiadajú, ako im ovplyvňuje život, a ako môže ovplyvniť život blízkych ľudí autistického človeka. Tému autizmu som si vybrala, pretože ľudia nie sú takmer vôbec oboznámení s duševnými poruchami, a tým pádom sa nedá predísť nedorozumeniam a diagnostikovaní ľudia sú vystavení predsudkom a nepochopeniu. Hoci na Slovensku máme 30 – 50 tisíc autistických ľudí, nevieme o nich veľa, a preto sa touto prácou pokúsim priblížiť ich život.

V prvom rade by som rada uviedla, odkiaľ pojem autizmus vôbec pochádza. Slovo autizmus po prvýkrát použil švajčiarsky psychiater Eugen Bleuer v úplných začiatkoch dvadsiateho storočia. Vyjadril tým stav schizofrenického pacienta, ktorý sa uzavrel do vlastného sveta. Etymologický význam slova pochádza z gréckeho slova “autós“, čo v slovenskom preklade znamená sám. Teda autizmus ako pojem je duševná choroba, pri ktorej sa postihnutý uzavrie pred okolitým svetom do samoty, uzavretie sa do svojho vnútorného sveta, s poruchou kontaktu s realitou; orientácia myslenia na seba samého. Spoločnosť si pri oslovovaní diagnostikovaného človeka zadovážila oslovenie “osoba s autizmom“ pretože sa nám to pozdáva slušné a etické. Avšak takíto ľudia silno preferujú byť nazývaní ako autistickí ľudia. Medzi mladými sa dokonca slovo “autista“ často používa ako forma urážky, čo je pre autistického človeka veľké poníženie. „Som iný, nie menej,“[1] toto je výrok americkej behavioristky Mary Temple Grandinovej, ktorá sa už dlhodobo zaoberá témou autizmu.

Počas sedemdesiatych rokov minulého storočia sa na dvojčatách robili výskumy, ktoré dokázali, že autizmus je dedičná porucha na základe heritability, čiže dedičnosti. Na vzniku autizmu má však genotyp podiel iba 80 %, za zvyšných 20% zodpovedá prostredie. Ďalšiu príčinu vzniku autizmu predstavujú epigenetické faktory, ktoré môžu spôsobiť, že sa kódujúci gén poruší – zostane vypnutý a nemusia sa vytvoriť látky potrebné na zdravý život a vývin dieťaťa. Tretia príčina vzniku autizmu sú hormóny, resp. ich deficit. Oxytocín a vazopresín sú neurohormóny, ktoré sa tvoria v neurónoch hypotalamu a podieľajú sa na regulácii sociálneho správania. V neposlednom rade, výrazne podieľajúcim sa faktorom na vzniku autizmu je črevná mikrobiota. Tento problém sa objavuje už pred narodením potomka. Látky, ktoré vytvára črevná mikrobiota sa cez placentu prenášajú na dieťa a narúšajú vývin mozgu. Poslednou príčinou sú poruchy imunitných mechanizmov. Pokiaľ matku počas gravidity postihne nejaká vírusová alebo bakteriálna infekcia a jej telo začína vytvárať protizápalové látky, tie rovnako ako už predtým spomenuté hormóny putujú cez placentu do organizmu dieťaťa a narúšajú proces dozrievania.

Typy autizmu

Autizmus má rôzne podoby. Preto ho vedci identifikovali ôsmimi štádiami. V najbližších odsekoch spomenieme dva typy, s ktorými sa u ľudí najčastejšie môžeme stretnúť.

Prvým typom je detský autizmus. Mnoho rodičov vníma, že ich dieťa je iné ako ostatné, s ktorými prichádza do kontaktu už od predškolského veku, možno aj skôr. Dieťa je však s poruchou už narodené. Zvyknú to podceniť so slovami: „Z toho vyrastie,“ alebo „Je to normálne, to prejde.“ Avšak takéto “normálne“ správanie môže vyústiť do závažnejšej diagnózy, a tou je práve autizmus. Počas vývinu dieťaťa sa charakteristiky a symptómy tejto diagnózy môžu, no nemusia meniť. Môžu sa usmerniť, a autistický človek sa do spoločnosti bude začleňovať s väčšou jednoduchosťou. Je však možné, že stupeň postihnutia bude mať tendenciu sa zhoršiť. Postihnutia sa kompletne zbaviť nedá. Medzi najbežnejšie príznaky patrí monotónny a neemočný spôsob života dieťaťa. Zdravé dieťa sa už od šiesteho mesiaca života naučí smiať, kontrastne, postihnuté dieťa neprejavuje svoje emócie či pocity a nemá potrebu maznať sa s rodičmi. Toto väčšinu rodičov zalarmuje. Tento symptóm sa prejavuje už u batoliat. Keď dieťa nastúpi do škôlky nastanú problémy v sociálnej interakcii a komunikácii. Necítia sa dobre v hlučnom prostredí. Autistické deti majú taktiež problémy s empatiou rovnako ako s prejavom vlastných emócií. Aj keď za to nemôžu, malé deti vedia mať veľké predsudky, a preto majú postihnuté deti ťažkosti s nadviazaním priateľstiev. Je ale bežné, že niektorým deťom je nadviazanie kontaktu ľahostajné. Takáto forma autizmu sa u chlapcov vyskytuje tri až štyrikrát častejšie ako u dievčat.

Ďalšou, čím ďalej bežnejšou formou autizmu, je Rettov syndróm. Nachádza sa iba na X chromozóme, čiže u dievčat. Má však aj ojedinelé prípady pri opačnom pohlaví. Vzniká v treťom trimestri tehotenstva alebo v prvých mesiacoch života novorodenca. Príznaky sa väčšinou začínajú objavovať v dvanástich až osemnástich mesiacoch života. Prejavy tejto formy autizmu sú na rozdiel od zvyšných prejavované aj po fyzickej stránke človeka. Mnoho detí s Rettovým syndrómom strácajú alebo teda nenadobudnú jemnejšiu motoriku tela. Dieťa sa prestáva pretáčať, sedieť, stáť, držať alebo ovládať pohyby hlavy. Stráca sa schopnosť ovládať ruky. Deti majú tendenciu nimi krútiť a trieť ich o telo alebo o seba samé. Taktiež zvyknú pritláčať kolená k sebe a pôsobia, ako keby mali ťažkosť uvoľniť sa. Hlava prestáva oproti zvyšku tela rásť a prichádzajú ťažkosti s komunikáciou, niekedy až do bodu, kedy prestanú hovoriť úplne. Takisto býva prítomné nadmerné slinenie a časté vyplazovanie jazyka. Dieťa nevie dostatočne prežuť stravu a prehĺta priveľa vzduchu, z čoho máva výrazné nafúknuté brucho po jedle a pití. Po psychologickej stránke, keď sa dieťa začne socializovať, začne trpieť sociálnou úzkosťou. Veľakrát si zdravý človek neuvedomuje, že aj choré dieťa zmýšľa rovnako ako on. Samozrejme, sú určité odchýlky v osobnosti a záujmoch, rastú s iným mentálnym rozpoložením a prioritami, ale to im však neberie schopnosť premýšľať o sebe, čo chcú dosiahnuť, o snoch a aj o ostatných. Pre tento dôvod sa vedci rozhodli vytvoriť špeciálny typ počítača práve pre deti s týmto ochorením. Vďaka metóde Eye Gaze používajú jednotlivci s Rettovým syndrómom svoj pohľad na výber objektu alebo obrázku. Po pravidelnom komunikačnom tréningu tak dokážu poukázať na to, čo si želajú a to, čo chcú. Funguje na princípe klikania pohľadom, predchádza sa ťažkostiam, ktoré takmer všetci ľudia s Rett majú, ak sa chcú vyjadriť pomocou rúk alebo ukazovania.

Simulácia autizmu

„Sedím na stoličke, dve dobrovoľníčky mi nasádzajú špeciálne okuliare. Som znepokojená. Neviem, čo ma vo virtuálnej realite čaká, len to, že sa nachvíľu stanem autistkou. Napríklad ako Michal.“ Takéto boli slová ženy, ktorá sa rozhodla vyskúšať žiť v koži autistu prostredníctvom virtuálnej reality. Po nasadení okuliarov sa ocitla na vyučovacej hodine v škole. Hneď spozorovala, že veci, čo jej (v simulácii nerozhodovala o svojom konaní, iba pozorovala konanie svojho “druhého ja“) prišli normálne, ostatné deti nevedeli zniesť. Začali na ňu kričať, prečo niečo robí, ako by to mala robiť inak. Druhou reakciou, typickou pre deti, je výsmech. Ako som vyššie uviedla, autistické deti ťažko znášajú hluk, neorganizovanosť, či hocičo iné, čo môže vzbudzovať pocit chaosu. „Najhoršie je, že vôbec netuším, čo robím zle,“ tvrdí žena v simulácii. Michalova mama Mária Štubňová, jedna z dobrovoľníčok, vysvetľuje, že je takáto situácia pre deti s touto duševnou chorobou prirodzená. Deti nerady dostávajú otázky, na ktoré nie sú pripravené. V tomto stave si všíma, že jej druhé ja začína prejavovať súcit a do očí sa jej tisnú slzy. Mária tvrdí, že pre deti postihnuté autizmom je všetko mnohonásobne intenzívnejšie.

Ďalšia zastávka ženy, ktorá skúša život autistického človeka je v kaviarni, kde si všíma jeden z ďalších prejavov autizmu, a tým je hypersenzitivita. Počuje kvapkať vodu z kohútika, telefón vibruje, akoby išiel vybuchnúť a z krbu šľahajú ostré iskry. Pri takejto situácii si môžeme všimnúť, že si deti často zvyknúť zakrývať uši.

Rodičia často robia chybu, že dieťa od spoločnosti začnú izolovať. Veľakrát ani nie je takým problémom samotná diagnóza, ako bariéra rodičov dovoliť dieťaťu sa rozvíjať. Mária Štubňová, aj napriek ťažkým začiatkom po narodení Michala, robila všetko pre to, aby prežíval krásne a milujúce detstvo rovnako ako jeho dvaja zdraví súrodenci. Od malička ho viedla k socializácii, predovšetkým v prostredí športu. Učil sa tak spolupráci a tolerancii aj niečoho, čo jemu nevyhovuje. Naučil sa aj jemnej motorike, ktorú som vyššie spomínala ako problematiku. A práve vďaka jeho rodičom, žije život ako obyčajný človek, má prácu, priateľov a úspešne sa posúva ďalej.

Michal momentálne pracuje v bratislavskom hoteli Falkensteiner a má aj skúsenosť s prácou v Carltone. Má záľuby ako hocikto iný. Lyžovanie a príroda ho napĺňajú. Pravidelne zvykne trénovať s otcom a s jedným zo svojich bratov. Dokonca sa zúčastnil aj na jednej špeciálnej olympiáde v Rakúsku a v Pjongčangu. Slovensko reprezentoval v Južnej Kórei a v cyklistike v Číne. Za športom taktiež cestoval do Abu Dhabi.

5. februára 202317. apríla 2023

Synestézia – porucha alebo dar?

V tomto článku si povieme základné informácie o synestézii, ako ju vidia jedinci, ktorí ňou trpia a tiež jej vplyv na umenie.

Túto tému som si vybrala na spracovanie pre jej jedinečnosť a zaujímavosť.

Pri písaní som si uvedomila, že moje okolie nie je oboznámené s pojmom synestézia. Niektorí to slovo už počuli, no nepoznali jeho definíciu alebo bolo

pre nich úplne nové. Sama som sa s týmto pojmom stretla až pri veľmi významnom maliarovi Vincentovi van Goghovi, ktorý bol synestetik.

Snažila som sa dozvedieť informácie na túto tému od známych, ale nikto

mi nevedel podať kvalitné fakty, aj preto som pracovala najmä s internetom.

Psychológia môže vyzerať v očiach verejnosti, ktorá sa jej nevenuje, ako niečo nelogické, niekedy až čudné. Niektorým sa zdá nereálne, aby psychológ zistil od ľudí, akú majú osobnosť na základe pár jednoduchých a všeobecných otázok.

Z historického hľadiska má psychológia korene vo filozofii, ako veda o duši, pričom nikdy nebolo presne stanovené, čo má duša vyjadrovať. Ako ľudstvo sme zistili množstvo informácií o našom podvedomí, vedomí či nadvedomí. Môžeme sa naučiť všetky poučky sveta týkajúc sa psychológie, napriek tomu vznikajú pokusy s novými výsledkami a teóriami. Niektoré sa danými pokusmi vyvrátia, iné naopak potvrdia. Ešte zaujímavejšia je synestézia. Synestéziou trpelo veľa ľudí,

o ktorých sme sa učili, pričom o tom nevedeli. Nevenovali sa natoľko psychológii, aby porozumeli pojmu synestézia. Vyskytuje sa veľmi zriedkavo. Možno práve preto sa nikto zo slovenských alebo českých výskumníkov neodhodlal venovať jej svoju odbornú pozornosť. Považuje sa za zvláštny fenomén, nie chorobu.

Nie sú žiadne pevne určené oficiálne delenia synestézie, preto v tomto článku bude niekoľko možností, ako sa dá vnímať synestéziu. Synestetické vnímanie sa nachádza niekde medzi vnímaním skutočnej reality a snívaním (vnímaním predstáv).

Nie je to tak ako sa zdá

Na prvý pohľad sa môže zdať, že všetci synestetici sú si rovnakí, no nie je tomu tak. Kým jeden môže počuť slová a zároveň vidieť ich farby, iný možno len rozlišuje chuť predmetov, ktoré pravidelne používa. Na základe toho, ako vnímajú všetko okolo seba, poznáme aj niekoľko základných typov synestézie:

· Zvukovo-farebná: synestetik vidí farbu pri konkrétnom zvuku.

· Slovno-chuťová: synestetik cíti chuť slova.

· Číselno-farebná: synestetik si spája číslice s farbami – pri číselnej synestézii vzniká akási myšlienková mapa.

· Zrkadlová: Táto synestézia je málo preskúmaná. Ide o veľmi vzácny typ synestézie, kedy človek fyzicky vidí to, čo cíti. Väčšinou ide o bolesť.

· Pocitová alebo emocionálna: synestetik vidí emócie ako farby, prípadne tvary.

· Časovo-priestorová: synestetik vidí priestorové usporiadanie časových jednotiek, napr. dní, týždňov, mesiacov, rokov alebo čísel.

O zrkadlovej synestézii sa písalo aj v Nota Bene, strany 28-29, v spojení s doktorom, ktorý až na strednej škole zistil, že jeho schopnosti sú abnormálne, a to vďaka jeho spolužiakovi, ktorý mal prednášku na túto tému. Táto schopnosť mu začala spôsobovať v živote problémy, až keď začal pracovať v nemocnici ako chirurg. Bolo pre neho bežné cítiť bolesť, ktorú cítili pacienti, no najhorší zážitok pre neho bol, keď na sále zomrel pacient na zlyhanie orgánov. Samotnému doktorovi došlo nevoľno, a tak utekal na toalety, na ktorých zvracal. Postupne mal pocit, akoby sa mu oslabovali orgány a upadal do bezvedomia. Rýchlo sa musel spamätať a uvedomiť si, že on nie je ten, čo zomrel. Od tohto momentu sa naučil, že sa musí zamerať na určitý predmet, ktorý mu pomôže rozptýliť jeho prežívanie.

Čo je to synestéza?

Jazzová hudba je fialová, stôl vonia ako ruže a Mária chutí ako jahoda. Tieto tvrdenia znejú na prvý pohľad ako zvláštne a náhodné spájanie slov, no pre synestetika je to realitou. Samotné slovo synestézia pochádza z gréčtiny: syn znamená spolu, aisthesis znamená vnímanie. Synestézia je spojenie dvoch zmyslov, ktoré fungujú súčasne. Ide o podvedomé spojenie, ktoré sa nedá ovplyvniť. Nejedná sa však o spojenia ako napríklad chute a čuchu, kedy sa zmysly spoja pri konzumácii jedla. Hudba je dobrý príklad, na ktorom sa dá tento pojem vysvetliť – synestetik hudbu nielen počuje, ale môže ju aj vidieť (ako určitú farbu) alebo cítiť ako fyzický dotyk. Niektorí synestetici sú prekvapení, keď sa dozvedia, že svet nevníma väčšina populácie tak ako oni. Dar sa stáva prekliatím aj pri takej triviálnej činnosti, akou je učenie sa cudzieho jazyka. Ak má raz synestetik priradenú čiernu farbu k španielskemu slovu “rojo”, ťažko sa mu bude učiť, že toto slovo v skutočnosti znamená červená. Mnohých možno prekvapí fakt, že synestetik nie je náhodný ani cielený generátor vnemov. To znamená, že nie s každým slovom, predmetom, osobou alebo zvukom si okamžite, takpovediac na želanie, vytvorí asociáciu.

“Myslel som, že každý!” hovoria. Dozvedia sa to častokrát nedorozumením,

že ich pohľad na svet nie je bežný. Napríklad umelkyňa Carol Steen

ako sedemročná raz povedala svojej spolužiačke, “písmeno a je najkrajšia rúžová, akú som kedy videla.” Jej spolužiačka si myslela, že sa zbláznila. Pre túto skúsenosti Carol už znova neprehovorila o takýchto vnemoch až do svojich dvadsiatich rokov, kedy pri večeri s rodinou povedala, že číslo päť je žlté. Otec ju nesúhlasne opravil, na čo nik nereagoval. Vo svojich tridsiatich rokov, kedy študovala na univerzite University of MIchigan, spolužiak študujúci psychológiu jej povedal, že tento jav, ktorý zažíva sa nazýva synestézia.

Z psychologického hľadiska sa na synestéziu hľadelo ako na psychickú poruchu alebo intoxikáciu. Tento názor pretrváva dodnes.

Je bežné tvrdiť, že ide o chorobu. Tento psychologický jav je spôsobený menšími neurologickými anomáliami.

Pri výskumoch synestézie sa zistilo, že väčšinou sa geneticky dedí, no jej formy sa u členov rodiny môžu meniť. Otec môže mať zvukovo-farebný typ, zatiaľ

čo jeho dcéra číselno-farebný typ. Taktiež sa zistilo, že sa vyskytuje viacej u žien ako u mužov. Na tomto fakte sa zhodla väčšina autorov všetkých dostupných zdrojov výskumov tohto javu či choroby. Naopak na pomere sa nezhodli, ten je neznámy. Podľa niektorých ide o 8:1. Na tento pomer prišiel pri svojom výskume Simon Baron – Cohen (1993), podľa iného zdroja je to 6:1 (Martino, 2001) alebo 3:1 (Cytowic, 2002).

Podľa niektorých teorií ide o normálny psychický proces v mozgu,

len sa nevyskytuje u ľudí tak často. Z neurologického a klinického vyšetrenia

sa zistilo, že synestetici sú väčšinou zdraví, bez akýchkoľvek abnormalít, práve naopak. Často majú nadpriemerne dobrú pamäť a vysoké IQ, taktiež ale mávajú nevyvážené kognitívne schopnosti a problémy s matematikou.

Psychológ Lawrence Mark v roku 1878 analyzoval celkom 35 štúdií zahrňujúcich až 400 skúmaných synestetikov. Šlo o výskum spájania farieb

a písmen. Prišiel na to, že určité samohlásky, ako je napríklad e alebo i, ľudia často spájajú s výraznejšími či svetlejšími farbami a samohlásky ako u alebo o naopak s tmavšími farbami.

V 19. storočí sa stala veľmi prínosnou štúdia Sira Francise Galtona. Bol jeden

z prvých, ktorí sa zaoberali výskumom synestézie. V článku Visualized Numerals, ktorý bol vytlačený v časopise Nature v roku 1880, nazval synestéziu zvláštnou, no obdivujúcou schopnosťou duše. Okrem toho upozornil na jej možnú dedičnosť. Vo svojich výskumoch sa zameral iba na synestitov disponujúcimi farebné počúvanie a podľa jeho výskumu má tento druh synestézie jeden z dvadsiatich ľudí.

Prepojenie umenia a synestézie

Medzi synestézou a kreativitou sú priame väzby, no žiadne výskumy nepotvrdili, že by umelecká kreativita bola spôsobená snyestéziou. Niektorí synestetici, venujúci sa umeniu, si neboli istí, či spomínané “schopnosti” neboli iba výplodmi ich fantázie alebo atypickou realitou. V jednom výskume odpovedalo približne osemdesiat synestetikov na dotazníky, či sa venujú umeniu a koľko času mu obetujú. Väčšina pýtajúcich sa aktívne venovala umeleckej činnosti. Zistili tiež, že ak niekto disponuje farebnému sluchu, ľahšie sa naučí hrať na hudobný nástroj a taktiež skladať vlastnú hudbu. Nie je však pravidlom, že každý synestetik sa musí venovať umeleckej činnosti, ale je možné, že ich typ synestézie ich dovedie k umeniu. Taktiež je možné, že mnoho umelcov synestéziu má, no ani o tom nevedia.

V umení synestéziu preslávili francúzski umelci Baudelaire a Rimbaud,

ktorí vo svojich básňach písali o prežívaní synestézie. Obaja umelci však boli obvinení z klamstva, že nie sú naozajstní synestetici.

“A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha.
Batalióny čiernych lárv
dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka
z útroby, ktorou hýbal zmar.”

A čo vy? Nájde sa medzi vami nejaký synestetik?

5. decembra 202217. apríla 2023

Ide to dolu vodou

12.10.2022 (Streda) 18:00 hod. Jesenný chladný večer, ničím špeciálny. Ľudia cestujú z práce domov alebo sú na ceste do ich obľúbených podnikov, kde sa stretávajú s priateľmi. Juraj a Matúš šli do Teplárne. Podnik na Zámockej ulici v Bratislave pre LGBTQ+ komunitu (vítaní boli aj heterosexuálne orientovaní ľudia). Podnik, ktorý znamenal pre túto skupinu ich ochranné miesto. Mohli tam byť samými sebou a s ľuďmi im podobnými. Všetko sa však nečakane zmenilo v stredu 12.10. o šiestej večer. V tento moment prišli títo mladí zdraví ľudia plní potenciálu o život. Sedeli na lavičke pred spomínaným podnikom, pili limonádu. Bez varovania ich zastrelil pre nich neznámy mladík. Celkovo vystrelil až osemkrát. Osem výstrelov z nenávisti voči neznámym mužom. Prečo ich zavraždil, keď ich ani nepoznal? Patrili k LGBTQ+ komunite. Matúš bol bisexuál a Juraj bol nebinárna osoba. Zraneniam, bohužiaľ, podľahli už na mieste. Dve rodiny prišli o syna, vnuka či brata len preto, ako sa narodili. Nemohli za to. Nemohli to zmeniť ani ovplyvniť. Okolie ich opisovalo ako priateľských a nekonfliktných ľudí, na ktorých už len so slzami v očiach môžeme všetci spomínať. Často sa pýtam sama seba, má zmysel ostať tu a bojovať a veriť, že sa to tu zmení? Neviem posúdiť podľa svojej skúsenosti, aké to bolo na Slovensku kedysi, no podľa toho čo počúvam z okolia, je to čím ďalej horšie. Krádeže sa stali národným športom. Korupcia, rasizmus, agresia a homofóbia – tieto a ďalšie nie veľmi priateľské pojmy opisujú život na Slovensku a útok na Zámockej ulici je toho príkladom. Nenávisť voči menšinám nie je novým “trendom”. Je to v našej krvi. Môžu za to politici, ktorí nám to štepujú priamo či nepriamo. Nadávky, vyhrážky, bitky a ďalšie formy nenávisti zažívajú menšiny na Slovensku denne. Všetci máme na rukách (nielen) Jurajovu a Matúšovu krv. Je to vina nás všetkých. Nechali sme to zájsť takto ďaleko. Nehovoríme o krutej realite, zatvárame pred ňou oči. Mlčíme, v tom sme predsa majstri. Posledné výdychy nádeje vydýchneme príliš neskoro. Samozrejme, nie sme všetci takí. Sú medzi nami edukovaní jedinci, ktorí nesúhlasia so zvráteným systémom na Slovensku. 14.10.2022 Včera sa v Bratislave konal pochod proti nenávisti. Začal sa na Zámockej ulici, pri osudnom mieste o piatej poobede. Zo Zámockej sa pochod presunul na Námestie SNP, na ktorom sa uskutočnili príhovory. Príhovor mali politici, majiteľ Teplárne, pani prezidentka Čaputová či herci a komici. Pochodu sa zúčastnili tisíce ľudí (12 – 16 tisíc). Tisíce nespokojných ľudí zaplnilo ulice. Krásnu myšlienku sme išli podporiť aj my, študenti z našej školy. Z príhovorov bolo cítiť veľký žiaľ a hnev. Ja a mnoho ďalších sme podľahli emóciám a neudržali sa bez plaču. Iniciatíva Inakosť, ktorá pochod organizovala, vyjadrila sústrasť pozostalým a zaželala skoré uzdravenie zranenej žene. Odsúdila útok na LGBTQ+ komunitu. Vyzvala politickú reprezentáciu na jednoznačné a bezpodmienečné odsúdenie takejto nenávisti. Od vlády žiada konkrétne kroky na zamedzenie podobným útokom o jasný signál, že aj členovia LGBTQ+ komunity sú rovnocennou súčasťou spoločnosti. Za ním stoja slovenskí herci a osobnosti kultúrneho života. „Pre nenávisť umreli dvaja mladí ľudia, mali sny a ašpirácie, ktoré im niekto ukradol. Prestaňte už prosím deliť spoločnosť, nájdite si iný zmysel práce,“ odkázal politikom primátor Bratislavy Matúš Vallo, „hovoríte o novinárskych prostitútkach, liberálnych fašistoch, chcete dávať dole novinárov, nadávate na bratislavskú kaviareň. Hovoríte, že Slovensko sa začína až za Zlatými pieskami a v Bratislave nevieme, čo je to život.“ Vyjadril sa aj zdrvený majiteľ Teplárne Roman Samotný: „Všade sú otrávené studne plné konšpirácií a lží. Naši blízki z týchto studní pijú a otrávi im to duše a srdcia. Máte na rukách krv, všetci, ktorí nás chcete vymazať vo verejnom priestore.“ Ostal sám na pochode po tom, čo spomenul činy poslancov, ktorí sa roky snažia dostať LGBTI komunitu z verejného priestoru. 19.10. V stredu v parlamente prebiehalo hlasovanie o schválení návrhu o partnerskom spolužití. Návrh poslancov strany SaS chcel vytvoriť inštitút partnerského spolužitia, ktorý by zjednodušil spolunažívanie nezosobášeným párom, aj párom rovnakého pohlavia, upravil oprávnenia v dedičskom konaní či poskytovanie informácií zo zdravotnej dokumentácie. Za návrh z dielne SaS hlasovalo 50 zo 133 prítomných poslancov, 37 poslancov bolo proti, 15 členov parlamentu sa pri hlasovaní zdržalo a 31 poslancov, ktorí sedeli v sále parlamentu, nehlasovalo vôbec. Nemôžeme sa čudovať, že medzi obyvateľmi Slovenska je takáto nenávisť, keď v politike sedia arogantní a častokrát nedostatočne vzdelaní jedinci, ktorí nám len dokazujú, že s kontaktmi sa dostanete ďaleko i keď nemáte na to povahu. https://domov.sme.sk/c/23034073/pochod-proti-nenavisti-v-bratislave-minuta-po-minute.html https://refresher.sk/123474-Poslanci-neschvalili-institut-partnerskeho-spoluzitia-Chcel-som-hlasovat-za-vtipkoval-Mizik-z-LSNS

14. novembra 202217. apríla 2023

Trh s bielym mäsom

Trh
S
Bielym
mäSOM

Ilegálna aktivita, ktorú má na svedomí jedinec alebo celá zločinecká skupina. Ide o jedno z najvážnejších porušovaní ľudských práv - zneužívanie osôb na vlastné obohacovanie proti ich vôli. Tento druh nelegálnej činnosti popri obchode so zbraňami a drogami patrí medzi najvýnosnejšie a najrýchlejšie rastúce. Rozvíja sa technika a doba, s ktorými napredujú dopredu aj nové formy nelegálneho obchodu, čo sťažuje prácu polícii a vyšetrovateľom.

Sexuálne vykorisťovanie je najčastejšia forma obchodu s ľuďmi, pri ktorom využívajú osobu proti jej vôli k sexuálnym aktivitám za účelom získania financií. Obeťami sú najmä ženy a deti. Samozrejme, sú obeťami aj muži, no z celkového počtu tvoria len 20 %. Inak je to v Afganistane a na Srí Lanke, kde sú obeťami oveľa častejšie muži než ženy. Častý spôsob nájdenia obete a získania jej plnej dôvery je predstieranie romantického vzťahu. Niekedy partner je aj jej pasákom alebo len “pomocníkom”; ktorý vyhľadáva ženy a následne ich predá pasákom. Ak sú vo vzťahu s obeťou, vydierajú ju psychicky “ak ma miluješ spravíš to”. Keď však spolu netvoria pár (stáva sa to, samozrejme, aj keď je páchateľ partnerom obete) obeť fyzicky týrajú. Obeť nemá prístup ku svojim dokladom ani zarobeným peniazom, prišla o všetky ľudské práva. Nemá dôveru v políciu či iné orgány, pôsobí vystrašene, nervózne a úzkostlivo. S obeťami v modernej dobe prichádzajú do kontaktu cez sociálne siete. Vypytujú sa veľa otázok o vás, no o sebe nič nehovoria. Vďaka daru internetu môžu byť, kým chcú. To im hrá do kariet a s radosťou to využívajú. Treba byť ostražitý a pozorný, aby sme sa vyhli situáciám, ktoré môžu skončiť veľmi tragicky.

Romana mala 19 rokov. Nemala peniaze, ani kde bývať, a tak jej sesternica s jej priateľom ponúkli bývanie u nich. Zo sna ju hneď prebudila facka od reality, kedy Romanina sesternica povedala, že musí prispievať a keď nemá prácu, bude prostitútkou. Romana bola v novom meste, nikoho a nič nepoznala, a tak i napriek jej znechuteniu súhlasila. Spravili jej erotické fotky, ktoré pridali na profil aj s ponukou služieb spolu s ich cenami. Neskôr ju poslali, nech sa predáva na ulici. Kontrolovali ju cez mobil alebo zo vzdialene zaparkovaného auta. Z peňazí Romana nevidela ani cent. Nemala sociálny život, mohla sa stretávať a komunikovať iba s jej klientmi. Keď odmietla, bili ju, fackovali, kopali alebo oblievali studenou vodou. Nemožno zabudnúť na psychické vydieranie a vyhrážanie sa. Niekoľkokrát sa pokúsila utiecť. Po každom neúspešnom pokuse prišli tvrdšie tresty. Romana je však jedna z mála, ktorej sa podarilo nakoniec utiecť. Jej sesternica s priateľom dostali 4 a 5 rokov nepodmienečného väzenia. Teraz mám na vás otázku. Je to dostatočný trest za mesiace ponižovania, ubližovania na fyzickom a psychickom zdraví, ktoré zanechali doživotné stopy?

Trusted

14. júna 202214. júna 2022

Maturita – formalita

Všetkými dobre známe slovné spojenie. Vravia ho ľudia, ktorí majú maturitu už dávno za sebou, terajším vystresovaným maturantom. Chcú tým poukázať, že i napriek jej obťažnosti i jej dôležitosti (keďže je to jedna z najdôležitejších skúšok nášho života) nie je tak náročná, ako sa na prvý pohľad zdá. Študentom v tomto období len tak niečo nepomôže. Väčšina maturantov je rada, ak sa zobudia bez žalúdočných nevoľností, teplôt, triašky alebo bez iných zdravotných problémov spôsobených stresom. Zažívajú rovnaký stres študenti na odlišných typoch školách alebo takýmito pocitmi si prechádzajú iba maturanti gymnázií? Oslovila som pár kamarátov z rôznych škôl, ktorí mi povedali niečo málo o ich pocitoch a skúsenostiach. Bolo celkom náročné nájsť kamošov, ktorí si pamätali z čoho a ako vôbec zmaturovali. Niektorí to buď až príliš „oslávili“, prešlo pár rokov alebo vďaka Covidu mali tzv. maturitu zadarmo. Umelecká škola Pre ich ľahkú školu a následne prácu, nemôžu ani len očakávať rešpekt od ľudí z „normálnych“ škôl – s takýmto názorom sa stretávajú umelci i v tejto osvietenej dobe. Je štúdium na umeleckej škole prechádzkou ružovou záhradou ? Majú títo študenti primitívnu maturitu, ako si niektorí myslia? Kamarátke, s ktorou som sa o maturitách rozprávala, technológia nepriala. Počítač jej náhodne vygeneroval poradie ako každému, no jej vyšli všetky predmety v jeden deň. Síce je pekné, že bude mať všetko aspoň hneď za sebou, no stres, ktorý prežívala, bol príšerný. Dokonca ani v noci si neoddýchla. Snívalo sa jej o maturitách a o tom, ako to nezvládla. Zaslúžený oddych získala hneď, keď zistila, že zmaturovala. Maturita sa na umeleckej škole delí na technologickú časť – tá pozostáva z dejín výtvarnej kultúry, dejín divadla a televízie, filmu, štylizácie účesov, ekonomiky a technológie. Študenti sa na umeleckej škole musia učiť rovnako ako gymnáziách. Nie je to len vytváranie umeleckých diel, čo tiež často nie je ľahké. Nie každá téma umelcovi sadne a pod časovým tlakom vymýšľať kreatívne nápady je naozaj náročné. . Niekto nemá problém s učením sa histórie a teórie kresby, no nevie dobre pracovať s uhlíkom. Naopak niekto môže ovládať všetky techniky výborne, no nebude schopný vám povedať rozdiel medzi impresionizmom a postimpresionizmom. Študenti na umeleckých školách nie sú o nič menej ako gymnazisti. Gymnázium Zvyčajne si študenti vyberajú predmety, ktoré im celé štúdium išli. Chcú si tým uľahčiť posledné chvíle na strednej škole. Sú tu však medzi nami aj takí, ktorí si vybrali predmety, z ktorých ledva prechádzali. Chcú sa tým dokopať k učeniu. Môj dobrý kamarát nikdy nebral štúdium vážne. Jazyky a predmety, ktoré vedel, že na vysokej škole využije, vyťahoval aspoň na dvojky, ostatné neriešil. Z fyziky mal štvorky, ale napriek tomu sa rozhodol z toho maturovať. Narozdiel od ostatných až chorobne vystresovaných študentov si „spomenul“, že maturuje týždeň pred tým. Aby sa nepovedalo, otvoril knihy a niečo málo sa naučil. Z teoretickej časti si vytiahol otázku, ktorú vedel. Keď mal medzery, bez problémov ich obkecal a vytiahol odpoveď na dva. Písomnú časť, kedy mal vypočítať pár príkladov absolútne nezvládol. Napriek tomu sa mu podarilo zmaturovať na trojku. Spoľahol sa na šťastie, ktoré mu prialo. Nemal zdravotné problémy zo stresu. Pre neho tzv. maturita-formalita naozaj platila. Na obidvoch príkladoch je jasné, že každý má maturitu len takú, akú si ju urobí. Samozrejme, aj pri maximálnej snahe zvládnuť ju na výbornú treba rátať s faktormi, ktoré to vedia parádne zamiešať, a teda vždy záleží len na našom postoji a vyzretosti. Aj preto maturitu nazývame ako prvú skúšku dospelosti.

27. mája 202225. mája 2022

Najväčší zabijak všetkých čias

Každý z nás máva lepšie a horšie obdobia. Život je skrátka ako horská dráha. Všetci máme stres pre odlišné faktory, ktoré nás často ovplyvnia viac, ako by sme si priali. Najviac však ľudí stresuje strata blízkej osoby, práca/škola, úraz, rozchod/rozvod, napätie v rodine či finančné starosti. Často si za stres môžeme asi aj my sami. Aký je dôvod? Pretože chceme byť niekde inde, než sme, s niekým iným, než sme a mať stále viac, ako máme. Chceme mať všetko, zvládnuť všetko a stihnúť všetko v krátkom čase a na 100 %. A ešte očakávame, že nás všetci budú vždy chváliť a navždy mať radi. Tým, že každý z nás je niečím jedinečný a každému spôsobuje stres niečo iné, tak aj riešenia na stres sú odlišné: niekomu pomôže pohár dobrého čaju a horúci bublinkový kúpeľ, inému si ísť zacvičiť do posilňovne a ďalšiemu pobudnúť úplne sám niekde ďaleko od ľudí a pred zaspaním si prečítať kapitolu z knižky. Vždy je ale potrebné si uvedomiť, že rýchle riešenia sú dočasné, akokoľvek môžu byť na chvíľu prínosné a príjemné. Dôležitejšie pre zvládnutie stresu je dostať sa priamo ku koreňom stresu a tým aj k podstate seba samého. Preto vám v nasledujúcich riadkoch poradím pár tipov, ako sa zbaviť krátkodobého stresu a vyzrieť nad tým dlhodobým. Buďte k sebe úprimní. Buďte úprimní v tom, čo vás naozaj stresuje a trápi. A nielen tu a teraz, ale aj celkovo vo vašom živote. Nech je to čokoľvek, zaslúži si to maximálnu pozornosť a rešpekt, rovnako ako vy sami. A naučte sa byť k sebe úprimní za všetkých okolností! Nebojte sa požiadať o pomoc − svojich kolegov, svojich známych, priateľov, susedov, príbuzných, psychológa, terapeuta, finančného poradcu,… Naučte sa hovoriť NIE. Nenechávajte sa zavaliť ďalšími a ďalšími úlohami. Naučte sa plánovať svoj čas na dnes, na zajtra a na ďalší týždeň. V danom okamihu robte len tú jednu vec − tak, ako najlepšie viete, sústredene a dobre, v pokoji a bez premýšľania o tých ďalších sto veciach, ktoré ešte musíte alebo budete musieť. Buďte na seba naozaj láskaví a dobrí. Majte sa radi a starajte sa o seba. Najlepšie tak, že denne venujete chvíľku času a vedomej pozornosti výhradne sami sebe a každý večer sa pochváľte za čokoľvek, čo sa vám v ten deň podarilo. Jednoducho žite pre prítomnosť! Je naozaj liečivé uvedomiť si, aké dôležité je žiť v prítomnosti. Naša myseľ je vyčerpaná útekmi do minulosti, často a rada sa zaoberá nejakým problémom, neúspechom, zradou, krivdou alebo klamstvom, skrátka niečím nepríjemným. Nestresujte sa pre minulosť, ktorú neviete zmeniť a nestresujte sa pre budúcnosť, ktorú ešte nepoznáte. Jediný čas, ktorý dokážete žiť, je práve teraz. Čo vám  môže ešte so stresom pomôcť? Najmä záľuby, ktoré vás bavia a napĺňajú radosťou. Bylinkový čaj (napr. medovka, ľubovník, levanduľa), pohár dobrého vína, čokoláda s vyšším obsahom kakaa, masáž, joga, cvičenie (americkí vedci tvrdia, že aj 10 min cvičenia nás dokážu nabudiť dobrou a pozitívnou energiou 🙂 ),upratovanie, čas v prírode či s dobrými priateľmi a stále viac známa meditácia. Nič z vyššie uvedeného prosím neberte ako všemocné a nemenné protistresové pravidlá platné rovnako pre všetkých. Naopak. Sami si vyberte, čo je vám najpríjemnejšie a zostavte si vlastný protistresový recept. A keď sa vám podarí sa ho držať, podarí sa vám tiež vrátiť svoje telo, myseľ a srdce do pokoja a rovnováhy. Uvedomte si, že jedine svoj pohľad a svoje vnímanie reality dokážete ovplyvniť, nikdy nie vonkajšie okolnosti.

25. mája 202213. februára 2023

Láska z inej krajiny

Podľa môjho skromného názoru každý z nás mal alebo stále má internetových priateľov. Takých priateľov, s ktorými ste v kontakte 24/7, zdôverujete sa im s vašimi problémami a starosťami, ale aj s vašimi pokrokmi a radostnými momentmi, no pre veľkú diaľku sa nemôžete stretávať tak často, ako by ste obaja chceli, alebo sa nemôžete stretávať vôbec. V prípade, že ste z odlišných krajín, prichádza viacero problémov. No čo ak ide o lásku na diaľku? Je vôbec rozumné ísť do takéhoto vzťahu? V prvom rade by si mal človek uvedomiť, čo očakáva od vzťahu a od samotného partnera vo všeobecnosti, no ak ide o vzťah na diaľku je to ešte dôležitejšie.

To, či je vzťah na diaľku rozumný nápad, naozaj záleží od jednotlivcov a ťažko sa na to pozerá zo všeobecného uhla pohľadu. V nasledujúcich častiach tohto článku budem písať čisto svoj pohľad na túto tému, s ktorým sa môžete, no nemusíte stotožniť.

Diaľka – samotná diaľka je ten najväčší problém. Ak ide o odlišné časti Slovenska, nie je to až taká veľká prekážka. Nemôžete sa síce vidieť každý deň, ale aj strávený víkend s vašou obľúbenou osobou je viac než dosť. Vlakové lístky nie sú drahé, a tak cestovanie nie je nemožné. Horšie je to v prípade, ak ste z odlišných štátov, ktoré spolu nesusedia. Ceny leteniek sú síce lacnejšie ako kedysi, no pre študentov, ktorí nepracujú alebo zarábajú minimálku, je to dosť. Nájsť si čas, kedy môžete len tak odcestovať je tiež náročné pre školu, prácu a ak nemáte 18 musíte sa na celom výlete dohodnúť s vašimi zákonnými zástupcami a dostať od nich povolenie.

Neschopnosť pomôcť – ak váš partner prežíva ťažké obdobie alebo priamo trpí duševnou poruchou, pocit, že nemôžete byť s ním v najhorších chvíľach, je naozaj stiesňujúci a cítite sa riadne zbytočne. Netreba zabúdať, že sa dá volať a videochatovať, čo stretnutie v realite nenahradí, ale lepšie ako posielať si listy holubmi.
Dôvera – celý vzťah na diaľku je skúška dôvery. Či vy sami dokážete byť verný vašej polovičke alebo pri prvej možnej príležitosti sa neovládnete a ….. Okrem toho je to skúška, či dokážete tak veľmi dôverovať človeku, ktorého ste videli párkrát v živote, v horšom prípade vôbec. Môj osobný názor je, že ak človek veľmi chce, dokáže podvádzať, aj keď býva s partnerom v jednej domácnosti. Diaľka v tom nehrá rolu, ale charakter človeka áno.

Rozmýšľala som pár dní nad výhodami, ktoré prináša vzťah na diaľku, ale prišla som len na jeden. Keď sa vám konečne podarí stretnúť, vážite si ten spoločný moment tak neskutočne, že páry, ktoré sú z rovnakého mesta, to len ťažko dokážu pochopiť. Sú spolu tak často, ako chcú a postupom času ten spoločný čas berú ako samozrejmosť.