školský časopis
Vo veľmi silnej konkurencii 49 koláčov v súťaži o najlepší jablkový koláč, ktorá sa konala 16.12. (štvrtok), sa na prvých troch miestach umiestnila táto štvorica:
1. Pavol zo Sexty A
2. Matúš z II.BS
3. Peter a Michal zo Sexty A.
Víťazom veľká gratulácia a, samozrejme, im aj všetkým ostatným poklona a poďakovanie za skvelú prácu a účasť! Všetci hlasujúci sa zhodli, že vybrať jeden najlepší koláč bolo takmer nemožné.
Prajeme pekné dni!
Školský parlament
Historická vsuvka
Cigarety boli kedysi v spoločnosti veľmi bežným doplnkom, ktorý nikto neodsudzoval, práve naopak. Zo začiatku sa cigarety propagovali ako zdraviu prospešný suplement, ktorý upokojoval a uvoľňoval od stresu. A to bez žiadnych vedľajších účinkov. V reklamách hrali doktori, ktorí odporúčali fajčiť, v každom filme bolo povinné propagovanie cigariet a o ženách a mužoch s cigaretou v ruke sa hovorilo, že sú sexi. A, samozrejme, fajčenie bolo povolené všade – na verejných uzavretých miestach, v edukačných zariadeniach, nemocniciach aj vo verejnej doprave, a to v lietadle, či autobuse.
Dnes vieme, že pravda je niekde inde. Zo štúdií sme informovaní, že cigaretový dym obsahuje karcinogény, kyavodík, ťažké kovy, alergény, mutagény a iné radioaktívne či toxické látky. Tieto spomenuté látky môžu vyvolať niekoľko ochorení ako napríklad rakovina pľúc alebo kardiovaskulárne ochorenia (vyššie riziko infarktu či mozgovej mŕtvice). Tabakové výrobky však obsahujú aj nikotín, stimulačnú látku, ktorá podporuje závislosť.
Zdravá alternatíva cigariet
Jednorázové elektronické cigarety typu Elf Bar sa stali za posledné dva roky veľkým trendom. Medzi násťročnými fajčiarmi sa jeho používanie zvýšilo z 0.89% až na 56.7%. Prečo tomu tak je? Sú ľahko dostupné a na výber máte s/bez nikotínu spolu s množstvom odlišných príchutí. Sú však tak zdravé ako sa propaguje?
Fajčením jednorázových elektronických cigariet typu Elfbar do tela vdychujeme aerosol. Aerosol je zmes častíc pevnej alebo kvapalnej látky v plynnom skupenstve. Rizikové sú ultrajemné častice. Vďaka zahrievacej špirále, ktorá je vo vnútri každej jednorázovej elektronickej cigarety, sa do tela môžu uvoľňovať rôzne ťažké kovy – olovo, chróm či kadmium. V cigaretách sa síce nachádza veľmi nízke množstvo, ale v tele sa udržujú dlhodobo a sú nesmierne toxické. Arómy, ktoré sa používajú sú síce schválené a bežne sa používajú v nápojoch, no správajú sa inak, keď sú v zahriatom a nezohriatom stave. Pri 200 stupňoch sa ich chemická stavba mení, avšak ešte nevieme ako konkrétne vplýva na ľudské telo. Dnes vieme, že množstvo príchutí je už stiahnutých z predajov pre ich vysoko škodlivý účinok.
Ekológia
Jednorázové elektronické cigarety. Už z názvu vieme, že sú na “jedno použitie”. Čo spravíte, keď ich dofajčíte? Vyhodíte? Plast, z ktorého sa vyrábajú, sa v prírode bude rozkladať stovky až tisícky rokov. Batéria môže vypúšťať kyseliny… silikón či kov, ktorý sa v ňom taktiež nachádza nie je ekologicky ideálny.
V závere môžeme s istotou povedať, že fajčenie elektronických cigariet a ich obmien rozhodne nie je prospešné pre nás, ani pre našu planétu. Zdravé fajčenie = žiadne fajčenie.
Domov
„Niekoho to môže nudiť, ale je našou povinnosťou pripomínať stále dookola, že zo zdanlivo drobného zla môže vyrásť nepredstaviteľná hrôza. Urobiť všetko, aby rasizmus či antisemitizmus nedostali šancu, aby sa takéto veci nemohli nikdy opakovať.“
Igor Rintel, predseda ÚZ ŽNO
Prvého septembra roku 1939 sa začala jedna z najhrozivejších etáp histórie, ktorá sa dotkla obrovského počtu svetovej, najmä európskej, populácie. Začiatok druhej svetovej vojny. Vojna však so sebou priniesla nie len nenávistný boj o územie, či o veľmoc. Štátne inštitúcie nacistického Nemecka a s ním kolaborujúce režimy v Európe otvorene viedli útoky na politických odporcov nacistov a ich spojencov, ako aj ďalšie skupiny obyvateľov ako Sinti a Rómovia, Svedkovia Jehovovi, fyzicky a psychicky hendikepovaní, homosexuáli. Tieto udalosti poznáme pod slovom Holokaust.
Najefektívnejší spôsob ako sa nacisti mohli týchto skupín zbaviť boli vyhladzovacie – koncentračné tábory. Najväčšie a najznámejšie sa dodnes nachádzajú v Poľsku pod menami Auschwitz-Birkenau a Osvienčim.
Utrpenie od začiatku
Nič netušiacich ľudí sem doslova transportovali ako dobytok. Deportácia prebiehala v priam neľudských podmienkach. Do malého vlakového vozňa vmestili vyše sto ľudí vrátane detí aj seniorov. Cesta mohla trvať aj deň, záležalo odkiaľ boli do táborov deportovaní. Kvôli množstvu „väzňov“ a malému priestoru bol počas cesty vydýchaný a ťažký vzduch. Nedalo sa vykonať potrebu inde ako do vedra v rohu vozňa. Vo vagóne bolo jedno, či dve malé okienka, ktoré vyvetranie a zabránenie neznesiteľnému zápachu výkalov, zvratkov a potu neboli schopné zabrániť. Pre tieto dôvody prevažne seniori priamo počas cesty vo vozni skonali a tela sa zbavili až po príchode do koncentračného tábora.
Hneď po príchode do koncentračného tábora prišlo rozdeľovanie. SS-áci vytvorili rady pre ľudí, ktorí sú schopní práce a pre tých, ktorí nebudú nijako prínosní a nebudú schopní plnohodnotne pracovať. Hocikto kto presahoval vekovú hranicu, prejavoval príznaky choroby, alebo práceneschopnosti, či dovolil si oponovať bol poslaný do vedľajšieho radu. Do radu s ľuďmi, ktorých zabijú. Tak rozdelili v priebehu krátkeho momentu manželstvá, rodiny, matky od detí… Väzni si nedokázali vysvetliť prečo sa to deje, či sa navzájom ešte niekedy uvidia a kam ich vôbec vedú. Ďalej prichádzala výmena ošatenia a zbavenia majetku, ktorí si so sebou ľudia priniesli. Namiesto svojho oblečenia a topánok dostali špinavé a zapáchajúce odevy po zabitých väzňoch. Topánky mali iba tí s najväčším šťastím. Staré oblečenie sa spálilo, vyhodilo, alebo tie krajšie kúsky, hlavne od Židov, si esesáci privlastnili. Každému novému väzňovi bolo na zápästie násilne vytetované poradové číslo – teda koľkým väzňom v tábore je. Väčšina žien bola zbavená všetkého ochlpenia vrátane vlasov. Rovnakým procesom prechádzali aj muži. Po tomto procese boli ľudia ubytovaní do blokov. Neboli príliš obývateľné nakoľko boli postavené práve oslabenými zvyšnými väzňami v koncentračnom tábore. Častokrát neboli vybavené ani posteľou a fúkal do nich vietor. Väzni v nich boli na sebe v noci natlačení, spali na tvrdom povrchu s prázdnym žalúdkom. Bolo normálne, keď dospelá žena vážila iba dvadsať kíl. Každé ráno boli zobudení SS-ákom, ktorý mal určitý blok priradený a konalo sa každodenné triedenie. Väzni sa pred blokom zoradili, museli stáť vztýčene a potichu. Hoci aj zakašľanie, či poškrabanie sa mohlo znamenať automatickú smrť. Po dokončení triedenia sa vojaci pustili do práce. Rozširovali tábor. V podstate pomáhali budovať miesto, kde aj tak zomrú oni, ich rodina, priatelia, a zvyšok väzňov. Práca bola fyzicky náročná a zdĺhavá. Obzvlášť pre človeka, pre ktorého je jedlo a minimálny spánok najvzácnejším darom. Nezáležalo od počasia, ani od ročného obdobia. Nič nebolo zámienkou pre narušenie pracovného kolobehu a fungovania tábora. Poľsko býva v zime chladné, no aj keď vonku boli mínusové teploty, väzni nemali právo na topánky, či teplejší odev. Práve kvôli takýmto podmienkam o život prichádzali stovky, ak nie tisícky ľudí denne.
Odmena za prácu – smrť
Vyššie v článku som spomínala triedenie obyvateľstva vyhladzovacích táborov. Na tieto účely boli v tábore určené krematóriá a plynové komory. Nevinný zajatý očakával, že sa konečne po náročnej práci môže umyť. Takto ich niekoľkých členovia Sonderkommada vybrali. Boli vyzlečení a spolu ich poslali do, na prvý pohľad zdajúcej sa, kúpeľne. Keď si mysleli, že sa cez hlavice na strope spustí voda, boli udusení jedovatým plynom. Smrť mohla trvať aj dvadsať minút pri slabšej dávke jedu. Až po niekoľkých pokusoch sa na vedení zistilo aká vysoká je potrebná dávka na najrýchlejšie usmrtenie. Bol pre nich dôležitý vyrovnaný pomer efektívnosti a času. Po mŕtvych sa špinavé oblečenie posunulo novým väzňom. Telá boli následne spálené. Dym vychádzal dlhým komínom, čo sa týčil nad každým z táborov. Po čase sa telá nestíhali spaľovať, tak ich skupinovo hádzali do jám, alebo ku stromov v okolí táborov.
Každým dňom sa stávali chladnejší a tvrdší pracovníci aj pre koncentračný tábor, aj pracovníci koncentračného tábora. Smiech sa ozýval iba z miesta, kde si zo škodoradosti SS – ak mohol vybiť svoju nenávisť fyzickou a psychickou tyraniou, alebo niekoho odmeniť smrťou. Väzni stratili chuť do života. Každým dňom trpeli viac a túžili iba po večnom úniku.
Avšak v tábore sa našli aj členovia Sonderkommanda, ktorí svoju prácu vykonávali iba z povinnosti. Trpeli. Svoju prácu neodvádzali „poriadne“. Ich hraná tvrdosť ich po krátkej dobe prezradila. Všimli si toho jeho kolegovia, no niekedy aj blok, ku ktorému ho priradili. Väzni, ktorí takto prezradili esesáka čakali odmenu, ktorej sa nikdy nedočkali. Z prezradeného pracovníka sa stal väzeň alebo bol rovno odsúdený na smrť.
Holokaust si pripísal obrovské číslo obetí. Najvyššie odhadované číslo siaha až na sedemnásť miliónov mŕtvych, z čoho približne 6 milión zaregistrovaných mien bolo židovského etnika. Slovensko pre holokaust prišlo o sedemdesiat tisíc obyvateľov. Na našom území takisto fungovali vyhladzovacie tábory. Neboli nikdy veľké ako tie v Poľsku. Slúžili ako židovské a zberné a pracovné tábory. Židom zobrali majetok, práva a následne ich previezli do koncentračných táborov. Pracovné tábory sa nachádzali v Seredi, v Novákoch a Oremovom Laze. Zberné fungovali v Žiline, Nitre, Lábe a vo Vyhniach.
Klamstvo, či umlčanie pravdy?
Najhoršie na celej situácii bolo, že vo voľnom svete zavládla silná cenzúra. O situácii sa nikde nepísalo ani nehovorilo. Pokiaľ vyšli nejaké informácie, boli to klamstvá. Nič nevediacich ľudí sa snažili zmanipulovať k rovnakej idei, akú mali nacisti. Noviny boli plné karikatúr, hoaxu a frašiek. Ľudia, čo prichádzali do tábora si mysleli, že ich tam čaká nový a lepší život. Čakali oslobodenie od nátlaku, ktorý bol pre ich pôvod na nich vyvíjaný. Tábory sľubovali príjemné prostredie aj pre rodiny. Poskytovali prácu. Vtedajšiemu človeku sa to zdalo ako dokonalý únik a nový začiatok. Preto neváhali, pobalili si veci a presťahovali sa tam.
V Osvienčime ich privítal názov na bráne „Arbeit macht frei“, čo v preklade znamená „práca oslobodzuje“. Béčko v slove Arbeit bolo hore nohami, čo nacisti považovali ako niečo humorné. Malo to znázorňovať klamstvo, že to bude presne naopak, ako sľúbili.
Lily Ebert, žena, ktorá prežila holokaust tvrdí: „Nikdy to nezačína zabíjaním. Nikdy. Začína to iba slovami. Až potom sa to iba zhoršuje a zhoršuje.“ Na zápästí ma doteraz číslo 10 572, ktoré jej vytetovali po príchode do Auschwitzu. „Sľúbila som si, keď som bola uprostred diania tejto hroznej etapy, že keď sa odtiaľ dostanem, poviem svetu, čo sa môže stať.“ Lily dodržala svoj sľub a vydala knihu, ktorá hovorí jej príbeh. „Bola som tisíca z miliónov, ktorí svoj príbeh povedať nemohli.“
Príležitosť jedna za život
Aj naša škola mala možnosť bližšie nahliadnuť do minulosti druhej svetovej vojny, a toho, čo priniesla. V novembri sme mali možnosť oba tábory – Osvienčim aj Auschwitz-Birkenau – navštíviť. Z tábora, ktorý sa stal aj symbolom holokaustu, Osvienčimu, sa spravilo múzeum v jednotlivých blokoch. Auschwitz má iba dostupnosť do zopár blokov a rozchod po okolí.
Deň, kedy sme tábory navštívili, bol sychravý a chladný, čo iba pridávalo na pochmúrnej atmosfére. Nebolo nám dovolené ani jesť, ani piť. Za nás všetkých môžem povedať, že počas tých šiestich hodín návštevy táborov sme si uvedomili, ako nám je dokonca iba šál okolo krku cenný. Ako strašne museli ľudia v takej zime trpieť s tenkým deravým kúskom látky na tele. Dni, možno aj týždne, bez jedla. Fyzicky aj mentálne vyčerpaní. Pri pohľade na zachované veci sa nám hneď niekoľkým vyronili slzy. Pohľady na staré bloky, kancelárie členov SS, krematórium aj na plynové komory zanechali na nás stopu. Pocit hrôzy a strachu. Ja som po celú dobu pociťovala neskutočnú úzkosť. Takýto silný zážitok môžem každému jednému odporučiť. Byť tak blízko k minulosti, nepriamo ju zažívať. Ako pamiatku zosnulým venujeme dvadsiaty siedmy január ako Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.
Majme na pamäti, že všetci sme si rovní. Nezáleží, z akej sme rodiny, akého pôvodu sme. Rešpektujme sa navzájom. Majme otvorené oči a nenechajme sa zaslepiť názormi iných, aj keď nám môžu prísť ako správna autorita. A hlavne nedovoľme, aby sa minulosť zopakovala. Zaslúžime si svet plný lásky a tolerancie k iným rovnako ako aj k sebe.
„Nech naveky zostane výkrikom zúfalstva a výstrahou pre ľudstvo to miesto, na ktorom Hitlerovci zavraždili asi poldruha milióna mužov, žien a detí, zväčša Židov z rôznych krajín Európy.“
Auschwitz – Birkenau
1940-1945
Keď sa spomenie názov celosvetovo známej firmy Nestlé, mnoho ľudí si spomenie na čokoládové guličky do mlieka, ktoré sme tak zbožňovali ako deti. Nestlé je najväčšia potravinárska firma s dlhou históriou, ktorá má hodnotu vyše 3OO miliárd dolárov. To je viac ako celková ekonomika našich bratov Čechov.
História
Možno niektorých čitateľov sklamem, ale začiatky nemajú nič spoločné s kakaom. Henri Nestlé bol švajčiarsky podnikateľ a chemik, ktorý vyrábal rôzne motory či oleje. V roku 1867 vymyslel náhradu pre materské mlieko – dojčenskú výživu. Išlo o prášok, ktorý po zmiešaní s prevarenou vodou vzniklo mlieko plné živín. Bolo určené pre matky, ktoré nemohli dojčiť svoje deti. Kým neprišiel s týmto nadčasovým produktom, množstvo detí zomieralo práve na nedostatok živín. Vďaka tomu sa tento produkt stal rýchlo populárnym a žiadaným. Nečakal dlho a prišiel s čokoládovým mliekom. Na druhej strane Švajčiarska bola firma Anglo-Swiss Condensed Milk vyrábajúca sladené mlieko a neskôr aj práve ukradnutú dojčenskú výživu. Tento fakt Nestlého nahneval a na oplátku im ukradol nápad so sladeným mlieko, takže existovali dve firmy vyrábajúce identické potraviny. Po úmrtí zakladateľov spomínaných firiem, sa pracovníci spojili a vznikla skupina Nestlé. Časť odišla do Ameriky a časť ostala vo Švajčiarsku. Okrem výživ a sladených mliek začali vyrábať aj kávu, tento ťah im pomohol najmä počas 2. svetovej vojny. Väčšina firiem skrachovala, Nestlé sa naopak začalo dariť ešte viac. Rozhodli sa krachujúce firmy kupovať. Tento krok spôsobil, že dnes majú pod sebou 2000 tisíc veľkých firiem ako Maggi, Nestea, Nesquik, Purina, Orion alebo Nespresso.
Škandál s vodou
V roku 2005 Chairman Peter Brabeck-Letmathe (CEO of Nestlé group) sa nielen v jednom rozhovore vyjadroval, že voda nie je ľudské právo a človek si vodu musí kúpiť alebo zaslúžiť. O pár rokov neskôr sa snažil celý škandál zachrániť tým, že nič také nevravel, dokonca aj oficiálna stránka Nestlé má samotný článok, v ktorom ho obhajujú, vraj spomínané šíriace informácie nie sú pravda.
V roku 2014 v americkom meste Flint bola kríza s vodou. Guvernér dočasne napojil mesto na rieku, ktorá nebola v dobrom stave, a tak ľuďom doma tiekla hnedá, špinavá voda. Nemohli sa sprchovať, umývať riad či ju konzumovať. Ľudia boli nútení si kupovať balenú vodu (50 značiek s vodou je pod Nestlé), čo, samozrejme, bolo drahšie ako používanie klasickej (tap)vody. Odstavená voda nebola iba dočasný problém. Guvernér mesta s tým nič nerobil, vyhovovalo mu to takto. Bolo to ekonomicky prospešnejšie pre neho. Nestlé prišlo ako záchranná zložka a našli pitný zdroj blízko mesta Flint, no oni im o tom nepovedali. Kúpili si práva na tento zdroj za 200 dolárov ročne a začali túto vodu baliť a predávať občanom tohto mesta. Ľudia sa začali zhromažďoval a bojovať proti tomu. Nakoniec Nestlé darovalo mestu časť (25%) pitnej vody. Toto isté však spravili dedinám v Pakistane, kde si nemôžu dovoliť kupovať denno-denne balené vody, a tak sú nútení piť špinavú vodu, ktorá zabila viac ľudí ako malária či AIDS. Našla som petíciu, ktorá bojuje proti tomuto problému, tak ak by ste chceli takouto formou pomôcť, prikladám sem odkaz. Okrem podpisu je možnosť darovať aj peniaze. – https://actions.eko.org/a/nestle-water-pakistan?rd=1&akid=2663.1729698.aubUBJ&t=3&sub=fwd
Nie je čokoláda ako čokoláda
Väčšina ľudí miluje čokoládu, no málokto vie, aké špinavé kšefty stoja za jej výrobou. Dokumentárny film The Dark Side of Chocolate z roku 2010 upozornil na nákupy kakaových bôbov z plantáží Pobrežia Slonoviny, ktoré využívajú detskú otrockú prácu. Deti majú zvyčajne 12 až 15 rokov a s niektorými sa obchoduje z blízkych krajín. Táto praktika nie je cudzia ani Nestlé. V roku 2005 bol kakaový priemysel po prvýkrát v centre pozornosti. Medzinárodný fond pre pracovné práva podal žalobu na Nestlé (okrem iných firiem) v mene troch malijských detí. Žaloba tvrdila, že deti boli prevezené na Pobrežie Slonoviny, prinútené do otroctva. Na kakaovej plantáži často zažívali fyzické tresty. V roku 2010 okresný súd USA pre centrálny okres Kalifornie rozhodol, že korporácie nemôžu byť brané na zodpovednosť za porušenie medzinárodného práva a žalobu zamietol – kontroverzné rozhodnutie, proti ktorému bolo odvtedy podané odvolanie. Nie je isté, či je Nestlé právne zodpovedné za otroctvo, avšak určite je morálne zodpovedné. Často sa ohradzujú argumentom, že kakao berú od iných firiem a nemajú prístup k pozadiu získania tohto materiálu.
Znečisťovanie životného prostredia
Ako každá „úctyhodná“ veľká spoločnosť, Nestlé bola zapojená do niekoľkých incidentov týkajúcich sa znečistenia. Správa z roku 1997 obsahovala, že v Spojenom kráľovstve boli v priebehu 12 mesiacov limity znečistenia vody prekročené 2 152-krát na 830 miestach spoločnosťami, medzi ktoré patrili Cabdury a Nestlé. Situácia v Číne však bola opäť oveľa horšia.
Zatiaľ čo ľudia v USA a Európe sa pomaly viac a viac zaujímajú o životné prostredie a niektorí si vyberajú udržateľnejšie zdroje vody, Nestlé sa presťahovalo na iný trh – Áziu. Popri spoločnostiach ako Kraft alebo Shell, sa Nestlé dopustilo viacerých porušení zodpovedného prístupu k životnému prostrediu. Nestlé zarába na už znečistených vodách Číny, aby dosiahlo dobrý zisk, zatiaľ čo Corporate Watch zdôrazňuje skutočnosť, že Nestle naďalej nelegálne ťaží vodu z Brazílie pre svoju značku Perrier. Hoci Nestlé prehralo súdnu žalobu, čerpanie pokračuje.
Tento článok je len kúsok časti špinavého spletenca komerčných značiek. Keďže sme konzumenti ich výrobkov a naše rozhodnutie, čo dáme do žalúdka, živí ich biznis a nie vždy čisté podnikanie, to najmenej, čo môžeme urobiť, je vzdelávať sa v danej oblasti a zodpovedne míňať naše peniaze.
Určite ste si všimli nové tváre, ktoré ste stretávali na škole cca 6.2. – 17. 2. 2023. Išlo u francúzske študentky, ktoré boli súčasťou Erasmus+ programu. O francúzskych školách je známe, že patria ku kvalitnejším v Európe. Štúdium je náročné, od študentov sa vyžaduje dôkladná a systematická príprava na vyučovanie.
Francúzski žiaci majú povinnú 12-ročnú školskú dochádzku. Školská dochádzka je povinná pre deti od šiestich do šestnástich rokov. Vzdelávanie sa delí na základné pre deti vo veku 6 – 11 rokov (école), nižšie stredné pre študentov vo veku 11 – 15 rokov (collège) a vyššie stredné lýceum (lycée) pre študentov vo veku 15 – 18 rokov.
Stredná škola, le lycée, tvorí posledné tri roky štúdia: seconde, premiére a terminale. Študenti si môžu vybrať medzi 3 typmi štúdia: všeobecné, technologické a odborné. Vo všetkých typoch sú učebné osnovy rovnaké, všetky tieto tri typy štúdia majú povinných 8 – 9 predmetov. Rozdiel je vo výbere voliteľných predmetov, umeleckých workshopov a školských aktivitách. Štúdium je ukončené tzv. Baccalauréat skúškou.
Odborné lýceá sú dvojročnú prípravou na budúce povolanie. Na všeobecnom lýceu študujú študenti v prvom ročníku sedem povinných a dva voliteľné predmety. Na konci roka si vyberajú špecializáciu a podľa toho tiež predmety, ktoré chcú v nasledujúcich dvoch rokoch študovať. Výučba prebieha od pondelka do piatku, niekedy aj v sobotu dopoludnia. Výučba začína zvyčajne o 8:00 hod. Počas týždňa majú študenti obvykle 27 až 32 vyučovacích hodín. Vyučovanie trvá do neskorých popoludňajších hodín (17:30 až 18:00 hod.) s dvojhodinovou obedňajšou prestávkou. V stredu popoludní vyučovanie spravidla väčšinou nebýva. Vtedy majú študenti príležitosť užiť si šport a mimoškolské aktivity.
Študentka, s ktorou som mala príležitosť komunikovať sa venuje divadlu a tancu. Okrem anglického jazyka sa taktiež učí španielsky jazyk a tretí si mohla vybrať medzi latinským a nemeckým jazykom. Rozprávala som sa s ňou aj o tom, ako trávia víkendy a aké sú módne trendy. V tomto období sa spopulárnil techno štýl – čierne slnečné okuliare, tmavé kožené kabáty a vysoké topánky (Dr. Martens sú rovnako ako tu, veľmi obľúbenou voľbou). Samozrejme, to nie je jediný štýl, ktorý je obľúbený. Nám študentom je určite termín “clean girl” štýl veľmi povedomý. Jednoduché kúsky, zlaté doplnky, všetko zladené a perfektné. Študenti vo Francúzsku taktiež radi chodia nakupovať do obchodov, ktoré máme aj na Slovensku (Zara, Bershka..), ale rovnako ako mnoho z nás preferujú sekáče. Je to lacnejšia a ekologickejšia možnosť.
Východná Európa je v očiach ostatných krajín, ako štát, v ktorom už deti pijú alkohol a fajčia cigarety. Je pravda, že študenti s týmito látkami experimentujú ešte skôr, ako im to zákon dovoľuje, ale nie je to problém len nás, Slovákov. Francúzski študenti si víkendy zlepšujú vínom a nielen tým. Viac popoulárne je užívani návykových upokojujúcich látok ako je xanax alebo aj silnejšie omamné látky.
Na záver by som len povedala, že sa odlišujeme so študentami z francúzska len jazykom. Snažíme sa rovnako prežiť nápor písomiek, víkendy si užívať s priateľmi a rozvíjať naše schopnosti.
V tomto
článku som sa rozhodla venovať sa autizmu ako chorobe, ale aj ako sa s ním
diagnostikovaní ľudia počas života vysporiadajú, ako im ovplyvňuje život, a ako
môže ovplyvniť život blízkych ľudí autistického človeka. Tému autizmu som si
vybrala, pretože ľudia nie sú takmer vôbec oboznámení s duševnými poruchami,
a tým pádom sa nedá predísť nedorozumeniam a diagnostikovaní ľudia sú
vystavení predsudkom a nepochopeniu. Hoci na Slovensku máme 30 – 50 tisíc
autistických ľudí, nevieme o nich veľa, a preto sa touto prácou
pokúsim priblížiť ich život.
V prvom
rade by som rada uviedla, odkiaľ pojem autizmus vôbec pochádza. Slovo autizmus po prvýkrát použil švajčiarsky
psychiater Eugen Bleuer v úplných začiatkoch dvadsiateho storočia.
Vyjadril tým stav schizofrenického pacienta, ktorý sa uzavrel do vlastného
sveta. Etymologický význam slova pochádza z gréckeho slova “autós“, čo
v slovenskom preklade znamená sám. Teda autizmus ako pojem je duševná
choroba, pri ktorej sa postihnutý uzavrie pred okolitým svetom do samoty,
uzavretie sa do svojho vnútorného sveta, s poruchou kontaktu
s realitou; orientácia myslenia na seba samého. Spoločnosť si pri oslovovaní
diagnostikovaného človeka zadovážila oslovenie “osoba s autizmom“ pretože sa
nám to pozdáva slušné a etické. Avšak takíto ľudia silno preferujú byť
nazývaní ako autistickí ľudia. Medzi mladými sa dokonca slovo “autista“ často
používa ako forma urážky, čo je pre autistického človeka veľké poníženie. „Som
iný, nie menej,“[1]
toto je výrok americkej behavioristky Mary Temple Grandinovej, ktorá sa už
dlhodobo zaoberá témou autizmu.
Počas sedemdesiatych rokov minulého storočia
sa na dvojčatách robili výskumy, ktoré dokázali, že autizmus je dedičná porucha
na základe heritability, čiže dedičnosti. Na vzniku autizmu má však genotyp podiel
iba 80 %, za zvyšných 20% zodpovedá prostredie. Ďalšiu príčinu vzniku autizmu
predstavujú epigenetické faktory, ktoré môžu spôsobiť, že sa kódujúci gén
poruší – zostane vypnutý a nemusia sa vytvoriť látky potrebné na zdravý
život a vývin dieťaťa. Tretia príčina vzniku autizmu sú hormóny, resp. ich
deficit. Oxytocín a vazopresín sú neurohormóny, ktoré sa tvoria v neurónoch hypotalamu
a podieľajú sa na regulácii sociálneho správania. V neposlednom rade,
výrazne podieľajúcim sa faktorom na vzniku autizmu je črevná mikrobiota. Tento
problém sa objavuje už pred narodením potomka. Látky, ktoré vytvára črevná mikrobiota sa cez
placentu prenášajú na dieťa a narúšajú vývin mozgu. Poslednou príčinou sú
poruchy imunitných mechanizmov. Pokiaľ matku počas gravidity postihne nejaká
vírusová alebo bakteriálna infekcia a jej telo začína vytvárať
protizápalové látky, tie rovnako ako už predtým spomenuté hormóny putujú cez
placentu do organizmu dieťaťa a narúšajú proces dozrievania.
Autizmus má
rôzne podoby. Preto ho vedci identifikovali ôsmimi štádiami. V najbližších
odsekoch spomenieme dva typy, s ktorými sa u ľudí najčastejšie môžeme
stretnúť.
Prvým typom je detský autizmus. Mnoho rodičov
vníma, že ich dieťa je iné ako ostatné, s ktorými prichádza do kontaktu už
od predškolského veku, možno aj skôr. Dieťa je však s poruchou už narodené.
Zvyknú to podceniť so slovami: „Z toho vyrastie,“ alebo „Je to normálne, to
prejde.“ Avšak takéto “normálne“ správanie môže vyústiť do závažnejšej
diagnózy, a tou je práve autizmus. Počas vývinu dieťaťa sa charakteristiky
a symptómy tejto diagnózy môžu, no nemusia meniť. Môžu sa usmerniť,
a autistický človek sa do spoločnosti bude začleňovať s väčšou
jednoduchosťou. Je však možné, že stupeň postihnutia bude mať tendenciu sa
zhoršiť. Postihnutia sa kompletne zbaviť nedá. Medzi najbežnejšie príznaky
patrí monotónny a neemočný spôsob života dieťaťa. Zdravé dieťa sa už od
šiesteho mesiaca života naučí smiať, kontrastne, postihnuté dieťa neprejavuje
svoje emócie či pocity a nemá potrebu maznať sa s rodičmi. Toto
väčšinu rodičov zalarmuje. Tento symptóm sa prejavuje už u batoliat. Keď
dieťa nastúpi do škôlky nastanú problémy v sociálnej interakcii
a komunikácii. Necítia sa dobre v hlučnom prostredí. Autistické deti
majú taktiež problémy s empatiou rovnako ako s prejavom vlastných emócií.
Aj keď za to nemôžu, malé deti vedia mať veľké predsudky, a preto majú
postihnuté deti ťažkosti s nadviazaním priateľstiev. Je ale bežné, že
niektorým deťom je nadviazanie kontaktu ľahostajné. Takáto forma autizmu sa
u chlapcov vyskytuje tri až štyrikrát častejšie ako u dievčat.
Ďalšou, čím
ďalej bežnejšou formou autizmu, je Rettov syndróm. Nachádza sa iba na X
chromozóme, čiže u dievčat. Má však aj ojedinelé prípady pri opačnom pohlaví.
Vzniká v treťom trimestri tehotenstva alebo v prvých mesiacoch života
novorodenca. Príznaky sa väčšinou začínajú objavovať v dvanástich až
osemnástich mesiacoch života. Prejavy tejto formy autizmu sú na rozdiel od
zvyšných prejavované aj po fyzickej stránke človeka. Mnoho detí s Rettovým
syndrómom strácajú alebo teda nenadobudnú jemnejšiu motoriku tela. Dieťa sa prestáva pretáčať, sedieť,
stáť, držať alebo ovládať pohyby hlavy. Stráca sa schopnosť ovládať ruky. Deti
majú tendenciu nimi krútiť a trieť ich o telo alebo o seba samé.
Taktiež zvyknú pritláčať kolená k sebe a pôsobia, ako keby mali
ťažkosť uvoľniť sa. Hlava prestáva oproti zvyšku tela rásť a prichádzajú
ťažkosti s komunikáciou, niekedy až do bodu, kedy prestanú hovoriť úplne.
Takisto býva prítomné
nadmerné slinenie a časté vyplazovanie jazyka. Dieťa nevie dostatočne prežuť
stravu a prehĺta priveľa vzduchu, z čoho máva výrazné nafúknuté brucho po jedle
a pití. Po psychologickej stránke, keď sa dieťa začne socializovať, začne
trpieť sociálnou úzkosťou. Veľakrát si zdravý človek neuvedomuje, že aj choré
dieťa zmýšľa rovnako ako on. Samozrejme, sú určité odchýlky v osobnosti
a záujmoch, rastú s iným mentálnym rozpoložením a prioritami,
ale to im však neberie schopnosť premýšľať o sebe, čo chcú dosiahnuť,
o snoch a aj o ostatných. Pre tento dôvod sa vedci rozhodli
vytvoriť špeciálny typ počítača práve pre deti s týmto ochorením. Vďaka metóde Eye Gaze používajú
jednotlivci s Rettovým syndrómom svoj pohľad na výber objektu alebo
obrázku. Po pravidelnom komunikačnom tréningu tak dokážu poukázať na to, čo si
želajú a to, čo chcú. Funguje na princípe klikania pohľadom, predchádza sa
ťažkostiam, ktoré takmer všetci ľudia s Rett majú, ak sa chcú vyjadriť
pomocou rúk alebo ukazovania.
„Sedím na stoličke, dve dobrovoľníčky mi nasádzajú špeciálne okuliare.
Som znepokojená. Neviem, čo ma vo virtuálnej realite čaká, len to, že sa
nachvíľu stanem autistkou. Napríklad ako Michal.“ Takéto boli slová ženy, ktorá
sa rozhodla vyskúšať žiť v koži autistu prostredníctvom virtuálnej
reality. Po nasadení okuliarov sa ocitla na vyučovacej hodine v škole.
Hneď spozorovala, že veci, čo jej (v simulácii nerozhodovala o svojom
konaní, iba pozorovala konanie svojho “druhého ja“) prišli normálne, ostatné
deti nevedeli zniesť. Začali na ňu kričať, prečo niečo robí, ako by to mala
robiť inak. Druhou reakciou, typickou pre deti, je výsmech. Ako som vyššie
uviedla, autistické deti ťažko znášajú hluk, neorganizovanosť, či hocičo iné,
čo môže vzbudzovať pocit chaosu. „Najhoršie je, že vôbec netuším, čo robím zle,“
tvrdí žena v simulácii. Michalova mama Mária Štubňová, jedna
z dobrovoľníčok, vysvetľuje, že je takáto situácia pre deti s touto
duševnou chorobou prirodzená. Deti nerady dostávajú otázky, na ktoré nie sú
pripravené. V tomto stave si všíma, že jej druhé ja začína prejavovať
súcit a do očí sa jej tisnú slzy. Mária tvrdí, že pre deti postihnuté
autizmom je všetko mnohonásobne intenzívnejšie.
Ďalšia zastávka ženy, ktorá skúša
život autistického človeka je v kaviarni, kde si všíma jeden
z ďalších prejavov autizmu, a tým je hypersenzitivita. Počuje kvapkať
vodu z kohútika, telefón vibruje, akoby išiel vybuchnúť a z krbu
šľahajú ostré iskry. Pri takejto situácii si môžeme všimnúť, že si deti často
zvyknúť zakrývať uši.
Rodičia často robia chybu, že
dieťa od spoločnosti začnú izolovať. Veľakrát ani nie je takým problémom
samotná diagnóza, ako bariéra rodičov dovoliť dieťaťu sa rozvíjať. Mária
Štubňová, aj napriek ťažkým začiatkom po narodení Michala, robila všetko pre
to, aby prežíval krásne a milujúce detstvo rovnako ako jeho dvaja zdraví
súrodenci. Od malička ho viedla k socializácii, predovšetkým v prostredí
športu. Učil sa tak spolupráci a tolerancii aj niečoho, čo jemu
nevyhovuje. Naučil sa aj jemnej motorike, ktorú som vyššie spomínala ako
problematiku. A práve vďaka jeho rodičom, žije život ako obyčajný človek,
má prácu, priateľov a úspešne sa posúva ďalej.
Michal momentálne pracuje v bratislavskom
hoteli Falkensteiner a má aj skúsenosť s prácou v Carltone. Má
záľuby ako hocikto iný. Lyžovanie a príroda ho napĺňajú. Pravidelne zvykne
trénovať s otcom a s jedným zo svojich bratov. Dokonca sa
zúčastnil aj na jednej špeciálnej olympiáde v Rakúsku a v Pjongčangu.
Slovensko reprezentoval v Južnej Kórei a v cyklistike
v Číne. Za športom taktiež cestoval do Abu Dhabi.
V tomto článku si
povieme základné informácie o synestézii, ako ju vidia jedinci, ktorí ňou trpia a tiež
jej vplyv na umenie.
Túto tému som si vybrala na
spracovanie pre jej jedinečnosť a zaujímavosť.
Pri písaní som si uvedomila,
že moje okolie nie je oboznámené s pojmom synestézia. Niektorí to slovo už
počuli, no nepoznali jeho definíciu alebo bolo
pre nich úplne nové. Sama
som sa s týmto pojmom stretla až pri veľmi významnom maliarovi Vincentovi van Goghovi, ktorý bol synestetik.
Snažila som sa dozvedieť
informácie na túto tému od známych, ale nikto
mi nevedel podať kvalitné
fakty, aj preto som pracovala najmä s internetom.
Psychológia môže vyzerať v
očiach verejnosti, ktorá sa jej nevenuje, ako niečo nelogické, niekedy až
čudné. Niektorým sa zdá nereálne, aby psychológ zistil od ľudí, akú majú
osobnosť na základe pár jednoduchých a všeobecných otázok.
Z historického hľadiska má
psychológia korene vo filozofii, ako veda o duši, pričom nikdy nebolo presne
stanovené, čo má duša vyjadrovať. Ako ľudstvo sme zistili množstvo informácií o našom
podvedomí, vedomí či nadvedomí. Môžeme sa naučiť všetky poučky sveta týkajúc sa
psychológie, napriek tomu vznikajú pokusy s novými výsledkami a teóriami.
Niektoré sa danými pokusmi vyvrátia, iné naopak potvrdia. Ešte zaujímavejšia je
synestézia. Synestéziou trpelo veľa ľudí,
o ktorých sme sa učili, pričom
o tom nevedeli. Nevenovali sa natoľko psychológii, aby porozumeli pojmu synestézia. Vyskytuje sa veľmi
zriedkavo. Možno práve preto sa nikto zo slovenských alebo českých výskumníkov
neodhodlal venovať jej svoju odbornú pozornosť. Považuje sa za zvláštny
fenomén, nie chorobu.
Nie sú žiadne pevne určené oficiálne
delenia synestézie, preto v tomto článku bude
niekoľko možností, ako sa dá vnímať synestéziu. Synestetické vnímanie sa nachádza niekde medzi vnímaním skutočnej
reality a snívaním (vnímaním predstáv).
Nie je to tak ako sa zdá
Na prvý pohľad sa môže zdať,
že všetci synestetici sú si rovnakí, no nie je
tomu tak. Kým jeden môže počuť slová a zároveň
vidieť ich farby, iný možno len rozlišuje chuť predmetov, ktoré pravidelne
používa. Na základe toho, ako vnímajú všetko okolo seba, poznáme aj niekoľko
základných typov synestézie:
· Zvukovo-farebná:
synestetik vidí farbu pri konkrétnom zvuku.
· Slovno-chuťová:
synestetik cíti chuť slova.
· Číselno-farebná:
synestetik si spája číslice s farbami – pri
číselnej synestézii vzniká akási myšlienková mapa.
· Zrkadlová:
Táto synestézia je málo preskúmaná. Ide o veľmi vzácny
typ synestézie, kedy človek fyzicky vidí to, čo cíti.
Väčšinou ide o bolesť.
· Pocitová alebo
emocionálna: synestetik vidí emócie ako farby, prípadne tvary.
· Časovo-priestorová:
synestetik vidí priestorové usporiadanie časových
jednotiek, napr. dní, týždňov, mesiacov, rokov alebo čísel.
O zrkadlovej synestézii sa písalo aj
v Nota Bene, strany 28-29,
v spojení s doktorom, ktorý až na strednej škole zistil, že jeho
schopnosti sú abnormálne, a to vďaka jeho spolužiakovi, ktorý mal prednášku na
túto tému. Táto schopnosť mu začala spôsobovať v živote problémy, až keď
začal pracovať v nemocnici ako chirurg. Bolo pre neho bežné cítiť bolesť,
ktorú cítili pacienti, no najhorší zážitok pre neho bol, keď na sále zomrel
pacient na zlyhanie orgánov. Samotnému doktorovi došlo nevoľno, a tak
utekal na toalety, na ktorých zvracal. Postupne mal pocit, akoby sa mu
oslabovali orgány a upadal do bezvedomia. Rýchlo sa musel spamätať a uvedomiť
si, že on nie je ten, čo zomrel. Od tohto momentu sa naučil, že sa musí zamerať
na určitý predmet, ktorý mu pomôže rozptýliť jeho prežívanie.
Čo je to synestéza?
Jazzová hudba je fialová, stôl vonia ako ruže a Mária chutí ako jahoda.
Tieto tvrdenia znejú na prvý pohľad ako zvláštne a náhodné spájanie slov, no
pre synestetika je to realitou. Samotné
slovo synestézia pochádza z gréčtiny: syn
znamená spolu, aisthesis znamená vnímanie. Synestézia je spojenie dvoch
zmyslov, ktoré fungujú súčasne. Ide o podvedomé spojenie, ktoré sa nedá
ovplyvniť. Nejedná sa však o spojenia ako napríklad chute a čuchu, kedy sa
zmysly spoja pri konzumácii jedla. Hudba je dobrý príklad, na ktorom sa dá
tento pojem vysvetliť – synestetik hudbu nielen počuje, ale môže ju aj vidieť (ako
určitú farbu) alebo cítiť ako fyzický dotyk. Niektorí synestetici sú prekvapení, keď sa
dozvedia, že svet nevníma väčšina populácie tak ako oni. Dar sa stáva
prekliatím aj pri takej triviálnej činnosti, akou je učenie sa cudzieho jazyka.
Ak má raz synestetik priradenú čiernu farbu k španielskemu
slovu “rojo”, ťažko sa mu bude učiť, že toto slovo
v skutočnosti znamená červená. Mnohých možno prekvapí fakt, že synestetik nie je
náhodný ani cielený generátor vnemov. To znamená, že nie s každým slovom,
predmetom, osobou alebo zvukom si okamžite, takpovediac na želanie, vytvorí
asociáciu.
“Myslel som, že každý!” hovoria.
Dozvedia sa to častokrát nedorozumením,
že ich pohľad na svet nie
je bežný. Napríklad umelkyňa Carol Steen
ako sedemročná raz
povedala svojej spolužiačke, “písmeno a je najkrajšia rúžová, akú som kedy videla.”
Jej spolužiačka si myslela, že sa zbláznila. Pre túto skúsenosti Carol už znova neprehovorila o takýchto
vnemoch až do svojich dvadsiatich rokov, kedy pri večeri s rodinou povedala, že
číslo päť je žlté. Otec ju nesúhlasne opravil, na čo nik nereagoval. Vo svojich
tridsiatich rokov, kedy študovala na univerzite University of MIchigan, spolužiak študujúci
psychológiu jej povedal, že tento jav, ktorý zažíva sa nazýva synestézia.
Z
psychologického hľadiska sa na synestéziu hľadelo ako
na psychickú poruchu alebo intoxikáciu. Tento názor pretrváva dodnes.
Je bežné
tvrdiť, že ide o chorobu. Tento psychologický jav je spôsobený menšími
neurologickými anomáliami.
Pri výskumoch synestézie sa zistilo,
že väčšinou sa geneticky dedí, no jej formy sa u členov rodiny môžu meniť. Otec
môže mať zvukovo-farebný typ, zatiaľ
čo jeho dcéra
číselno-farebný typ. Taktiež sa zistilo, že sa vyskytuje viacej u žien ako u
mužov. Na tomto fakte sa zhodla väčšina autorov všetkých dostupných zdrojov
výskumov tohto javu či choroby. Naopak na pomere sa nezhodli, ten je neznámy.
Podľa niektorých ide o 8:1. Na tento pomer prišiel pri svojom
výskume Simon Baron – Cohen (1993), podľa
iného zdroja je to 6:1 (Martino, 2001) alebo 3:1 (Cytowic, 2002).
Podľa niektorých teorií ide o normálny psychický
proces v mozgu,
len sa nevyskytuje u ľudí
tak často. Z neurologického a klinického vyšetrenia
sa zistilo, že synestetici sú väčšinou zdraví, bez
akýchkoľvek abnormalít, práve naopak. Často majú nadpriemerne dobrú pamäť a
vysoké IQ, taktiež ale mávajú nevyvážené kognitívne schopnosti a problémy s
matematikou.
Psychológ Lawrence Mark v roku 1878 analyzoval
celkom 35 štúdií zahrňujúcich až 400 skúmaných synestetikov. Šlo o výskum spájania
farieb
a písmen. Prišiel na to, že
určité samohlásky, ako je napríklad e alebo i, ľudia často spájajú s
výraznejšími či svetlejšími farbami a samohlásky ako u alebo o naopak s
tmavšími farbami.
V 19. storočí
sa stala veľmi prínosnou štúdia Sira Francise Galtona. Bol jeden
z prvých,
ktorí sa zaoberali výskumom synestézie. V článku Visualized Numerals, ktorý bol
vytlačený v časopise Nature v roku 1880, nazval synestéziu zvláštnou, no
obdivujúcou schopnosťou duše. Okrem toho upozornil na jej možnú dedičnosť. Vo
svojich výskumoch sa zameral iba na synestitov disponujúcimi farebné počúvanie a podľa jeho
výskumu má tento druh synestézie jeden z dvadsiatich
ľudí.
Prepojenie umenia a synestézie
Medzi synestézou a kreativitou
sú priame väzby, no žiadne výskumy
nepotvrdili, že by umelecká kreativita bola spôsobená snyestéziou. Niektorí synestetici, venujúci sa
umeniu, si neboli istí, či spomínané “schopnosti” neboli iba výplodmi ich
fantázie alebo atypickou realitou. V jednom
výskume odpovedalo približne osemdesiat synestetikov na dotazníky,
či sa venujú umeniu a koľko času mu obetujú. Väčšina pýtajúcich sa aktívne
venovala umeleckej činnosti. Zistili tiež, že ak niekto disponuje farebnému
sluchu, ľahšie sa naučí hrať na hudobný nástroj a
taktiež skladať vlastnú hudbu. Nie je však pravidlom, že každý synestetik sa musí venovať
umeleckej činnosti, ale je možné, že ich typ synestézie ich dovedie k
umeniu. Taktiež je možné, že mnoho umelcov synestéziu má, no ani o
tom nevedia.
V umení synestéziu preslávili
francúzski umelci Baudelaire a Rimbaud,
ktorí vo
svojich básňach písali o prežívaní synestézie. Obaja umelci
však boli obvinení z klamstva, že nie sú naozajstní synestetici.
“A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha.
Batalióny čiernych lárv
dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka
z útroby, ktorou hýbal zmar.”
A čo vy? Nájde sa medzi vami nejaký synestetik?
© 2022 All Rights Reserved.