február 2023 – gfgl-influencer.sk

20. februára 202317. apríla 2023

Návšteva z Francúzska

Určite ste si všimli nové tváre, ktoré ste stretávali na škole cca 6.2. – 17. 2. 2023. Išlo u francúzske študentky, ktoré boli súčasťou Erasmus+ programu. O francúzskych školách je známe, že patria ku kvalitnejším v Európe. Štúdium je náročné, od študentov sa vyžaduje dôkladná a systematická príprava na vyučovanie.
Francúzski žiaci majú povinnú 12-ročnú školskú dochádzku. Školská dochádzka je povinná pre deti od šiestich do šestnástich rokov. Vzdelávanie sa delí na základné pre deti vo veku 6 – 11 rokov (école), nižšie stredné pre študentov vo veku 11 – 15 rokov (collège) a vyššie stredné lýceum (lycée) pre študentov vo veku 15 – 18 rokov.
Stredná škola, le lycée, tvorí posledné tri roky štúdia: seconde, premiére a terminale. Študenti si môžu vybrať medzi 3 typmi štúdia: všeobecné, technologické a odborné. Vo všetkých typoch sú učebné osnovy rovnaké, všetky tieto tri typy štúdia majú povinných 8 – 9 predmetov. Rozdiel je vo výbere voliteľných predmetov, umeleckých workshopov a školských aktivitách. Štúdium je ukončené tzv. Baccalauréat skúškou.
Odborné lýceá sú dvojročnú prípravou na budúce povolanie. Na všeobecnom lýceu študujú študenti v prvom ročníku sedem povinných a dva voliteľné predmety. Na konci roka si vyberajú špecializáciu a podľa toho tiež predmety, ktoré chcú v nasledujúcich dvoch rokoch študovať. Výučba prebieha od pondelka do piatku, niekedy aj v sobotu dopoludnia. Výučba začína zvyčajne o 8:00 hod. Počas týždňa majú študenti obvykle 27 až 32 vyučovacích hodín. Vyučovanie trvá do neskorých popoludňajších hodín (17:30 až 18:00 hod.) s dvojhodinovou obedňajšou prestávkou. V stredu popoludní vyučovanie spravidla väčšinou nebýva. Vtedy majú študenti príležitosť užiť si šport a mimoškolské aktivity.

Študentka, s ktorou som mala príležitosť komunikovať sa venuje divadlu a tancu. Okrem anglického jazyka sa taktiež učí španielsky jazyk a tretí si mohla vybrať medzi latinským a nemeckým jazykom. Rozprávala som sa s ňou aj o tom, ako trávia víkendy a aké sú módne trendy. V tomto období sa spopulárnil techno štýl – čierne slnečné okuliare, tmavé kožené kabáty a vysoké topánky (Dr. Martens sú rovnako ako tu, veľmi obľúbenou voľbou). Samozrejme, to nie je jediný štýl, ktorý je obľúbený. Nám študentom je určite termín “clean girl” štýl veľmi povedomý. Jednoduché kúsky, zlaté doplnky, všetko zladené a perfektné. Študenti vo Francúzsku taktiež radi chodia nakupovať do obchodov, ktoré máme aj na Slovensku (Zara, Bershka..), ale rovnako ako mnoho z nás preferujú sekáče. Je to lacnejšia a ekologickejšia možnosť.

Východná Európa je v očiach ostatných krajín, ako štát, v ktorom už deti pijú alkohol a fajčia cigarety. Je pravda, že študenti s týmito látkami experimentujú ešte skôr, ako im to zákon dovoľuje, ale nie je to problém len nás, Slovákov. Francúzski študenti si víkendy zlepšujú vínom a nielen tým. Viac popoulárne je užívani návykových upokojujúcich látok ako je xanax alebo aj silnejšie omamné látky.
Na záver by som len povedala, že sa odlišujeme so študentami z francúzska len jazykom. Snažíme sa rovnako prežiť nápor písomiek, víkendy si užívať s priateľmi a rozvíjať naše schopnosti.

13. februára 202317. apríla 2023

V koži autistu

V tomto článku som sa rozhodla venovať sa autizmu ako chorobe, ale aj ako sa s ním diagnostikovaní ľudia počas života vysporiadajú, ako im ovplyvňuje život, a ako môže ovplyvniť život blízkych ľudí autistického človeka. Tému autizmu som si vybrala, pretože ľudia nie sú takmer vôbec oboznámení s duševnými poruchami, a tým pádom sa nedá predísť nedorozumeniam a diagnostikovaní ľudia sú vystavení predsudkom a nepochopeniu. Hoci na Slovensku máme 30 – 50 tisíc autistických ľudí, nevieme o nich veľa, a preto sa touto prácou pokúsim priblížiť ich život.

V prvom rade by som rada uviedla, odkiaľ pojem autizmus vôbec pochádza. Slovo autizmus po prvýkrát použil švajčiarsky psychiater Eugen Bleuer v úplných začiatkoch dvadsiateho storočia. Vyjadril tým stav schizofrenického pacienta, ktorý sa uzavrel do vlastného sveta. Etymologický význam slova pochádza z gréckeho slova “autós“, čo v slovenskom preklade znamená sám. Teda autizmus ako pojem je duševná choroba, pri ktorej sa postihnutý uzavrie pred okolitým svetom do samoty, uzavretie sa do svojho vnútorného sveta, s poruchou kontaktu s realitou; orientácia myslenia na seba samého. Spoločnosť si pri oslovovaní diagnostikovaného človeka zadovážila oslovenie “osoba s autizmom“ pretože sa nám to pozdáva slušné a etické. Avšak takíto ľudia silno preferujú byť nazývaní ako autistickí ľudia. Medzi mladými sa dokonca slovo “autista“ často používa ako forma urážky, čo je pre autistického človeka veľké poníženie. „Som iný, nie menej,“[1] toto je výrok americkej behavioristky Mary Temple Grandinovej, ktorá sa už dlhodobo zaoberá témou autizmu.

Počas sedemdesiatych rokov minulého storočia sa na dvojčatách robili výskumy, ktoré dokázali, že autizmus je dedičná porucha na základe heritability, čiže dedičnosti. Na vzniku autizmu má však genotyp podiel iba 80 %, za zvyšných 20% zodpovedá prostredie. Ďalšiu príčinu vzniku autizmu predstavujú epigenetické faktory, ktoré môžu spôsobiť, že sa kódujúci gén poruší – zostane vypnutý a nemusia sa vytvoriť látky potrebné na zdravý život a vývin dieťaťa. Tretia príčina vzniku autizmu sú hormóny, resp. ich deficit. Oxytocín a vazopresín sú neurohormóny, ktoré sa tvoria v neurónoch hypotalamu a podieľajú sa na regulácii sociálneho správania. V neposlednom rade, výrazne podieľajúcim sa faktorom na vzniku autizmu je črevná mikrobiota. Tento problém sa objavuje už pred narodením potomka. Látky, ktoré vytvára črevná mikrobiota sa cez placentu prenášajú na dieťa a narúšajú vývin mozgu. Poslednou príčinou sú poruchy imunitných mechanizmov. Pokiaľ matku počas gravidity postihne nejaká vírusová alebo bakteriálna infekcia a jej telo začína vytvárať protizápalové látky, tie rovnako ako už predtým spomenuté hormóny putujú cez placentu do organizmu dieťaťa a narúšajú proces dozrievania.

Typy autizmu

Autizmus má rôzne podoby. Preto ho vedci identifikovali ôsmimi štádiami. V najbližších odsekoch spomenieme dva typy, s ktorými sa u ľudí najčastejšie môžeme stretnúť.

Prvým typom je detský autizmus. Mnoho rodičov vníma, že ich dieťa je iné ako ostatné, s ktorými prichádza do kontaktu už od predškolského veku, možno aj skôr. Dieťa je však s poruchou už narodené. Zvyknú to podceniť so slovami: „Z toho vyrastie,“ alebo „Je to normálne, to prejde.“ Avšak takéto “normálne“ správanie môže vyústiť do závažnejšej diagnózy, a tou je práve autizmus. Počas vývinu dieťaťa sa charakteristiky a symptómy tejto diagnózy môžu, no nemusia meniť. Môžu sa usmerniť, a autistický človek sa do spoločnosti bude začleňovať s väčšou jednoduchosťou. Je však možné, že stupeň postihnutia bude mať tendenciu sa zhoršiť. Postihnutia sa kompletne zbaviť nedá. Medzi najbežnejšie príznaky patrí monotónny a neemočný spôsob života dieťaťa. Zdravé dieťa sa už od šiesteho mesiaca života naučí smiať, kontrastne, postihnuté dieťa neprejavuje svoje emócie či pocity a nemá potrebu maznať sa s rodičmi. Toto väčšinu rodičov zalarmuje. Tento symptóm sa prejavuje už u batoliat. Keď dieťa nastúpi do škôlky nastanú problémy v sociálnej interakcii a komunikácii. Necítia sa dobre v hlučnom prostredí. Autistické deti majú taktiež problémy s empatiou rovnako ako s prejavom vlastných emócií. Aj keď za to nemôžu, malé deti vedia mať veľké predsudky, a preto majú postihnuté deti ťažkosti s nadviazaním priateľstiev. Je ale bežné, že niektorým deťom je nadviazanie kontaktu ľahostajné. Takáto forma autizmu sa u chlapcov vyskytuje tri až štyrikrát častejšie ako u dievčat.

Ďalšou, čím ďalej bežnejšou formou autizmu, je Rettov syndróm. Nachádza sa iba na X chromozóme, čiže u dievčat. Má však aj ojedinelé prípady pri opačnom pohlaví. Vzniká v treťom trimestri tehotenstva alebo v prvých mesiacoch života novorodenca. Príznaky sa väčšinou začínajú objavovať v dvanástich až osemnástich mesiacoch života. Prejavy tejto formy autizmu sú na rozdiel od zvyšných prejavované aj po fyzickej stránke človeka. Mnoho detí s Rettovým syndrómom strácajú alebo teda nenadobudnú jemnejšiu motoriku tela. Dieťa sa prestáva pretáčať, sedieť, stáť, držať alebo ovládať pohyby hlavy. Stráca sa schopnosť ovládať ruky. Deti majú tendenciu nimi krútiť a trieť ich o telo alebo o seba samé. Taktiež zvyknú pritláčať kolená k sebe a pôsobia, ako keby mali ťažkosť uvoľniť sa. Hlava prestáva oproti zvyšku tela rásť a prichádzajú ťažkosti s komunikáciou, niekedy až do bodu, kedy prestanú hovoriť úplne. Takisto býva prítomné nadmerné slinenie a časté vyplazovanie jazyka. Dieťa nevie dostatočne prežuť stravu a prehĺta priveľa vzduchu, z čoho máva výrazné nafúknuté brucho po jedle a pití. Po psychologickej stránke, keď sa dieťa začne socializovať, začne trpieť sociálnou úzkosťou. Veľakrát si zdravý človek neuvedomuje, že aj choré dieťa zmýšľa rovnako ako on. Samozrejme, sú určité odchýlky v osobnosti a záujmoch, rastú s iným mentálnym rozpoložením a prioritami, ale to im však neberie schopnosť premýšľať o sebe, čo chcú dosiahnuť, o snoch a aj o ostatných. Pre tento dôvod sa vedci rozhodli vytvoriť špeciálny typ počítača práve pre deti s týmto ochorením. Vďaka metóde Eye Gaze používajú jednotlivci s Rettovým syndrómom svoj pohľad na výber objektu alebo obrázku. Po pravidelnom komunikačnom tréningu tak dokážu poukázať na to, čo si želajú a to, čo chcú. Funguje na princípe klikania pohľadom, predchádza sa ťažkostiam, ktoré takmer všetci ľudia s Rett majú, ak sa chcú vyjadriť pomocou rúk alebo ukazovania.

Simulácia autizmu

„Sedím na stoličke, dve dobrovoľníčky mi nasádzajú špeciálne okuliare. Som znepokojená. Neviem, čo ma vo virtuálnej realite čaká, len to, že sa nachvíľu stanem autistkou. Napríklad ako Michal.“ Takéto boli slová ženy, ktorá sa rozhodla vyskúšať žiť v koži autistu prostredníctvom virtuálnej reality. Po nasadení okuliarov sa ocitla na vyučovacej hodine v škole. Hneď spozorovala, že veci, čo jej (v simulácii nerozhodovala o svojom konaní, iba pozorovala konanie svojho “druhého ja“) prišli normálne, ostatné deti nevedeli zniesť. Začali na ňu kričať, prečo niečo robí, ako by to mala robiť inak. Druhou reakciou, typickou pre deti, je výsmech. Ako som vyššie uviedla, autistické deti ťažko znášajú hluk, neorganizovanosť, či hocičo iné, čo môže vzbudzovať pocit chaosu. „Najhoršie je, že vôbec netuším, čo robím zle,“ tvrdí žena v simulácii. Michalova mama Mária Štubňová, jedna z dobrovoľníčok, vysvetľuje, že je takáto situácia pre deti s touto duševnou chorobou prirodzená. Deti nerady dostávajú otázky, na ktoré nie sú pripravené. V tomto stave si všíma, že jej druhé ja začína prejavovať súcit a do očí sa jej tisnú slzy. Mária tvrdí, že pre deti postihnuté autizmom je všetko mnohonásobne intenzívnejšie.

Ďalšia zastávka ženy, ktorá skúša život autistického človeka je v kaviarni, kde si všíma jeden z ďalších prejavov autizmu, a tým je hypersenzitivita. Počuje kvapkať vodu z kohútika, telefón vibruje, akoby išiel vybuchnúť a z krbu šľahajú ostré iskry. Pri takejto situácii si môžeme všimnúť, že si deti často zvyknúť zakrývať uši.

Rodičia často robia chybu, že dieťa od spoločnosti začnú izolovať. Veľakrát ani nie je takým problémom samotná diagnóza, ako bariéra rodičov dovoliť dieťaťu sa rozvíjať. Mária Štubňová, aj napriek ťažkým začiatkom po narodení Michala, robila všetko pre to, aby prežíval krásne a milujúce detstvo rovnako ako jeho dvaja zdraví súrodenci. Od malička ho viedla k socializácii, predovšetkým v prostredí športu. Učil sa tak spolupráci a tolerancii aj niečoho, čo jemu nevyhovuje. Naučil sa aj jemnej motorike, ktorú som vyššie spomínala ako problematiku. A práve vďaka jeho rodičom, žije život ako obyčajný človek, má prácu, priateľov a úspešne sa posúva ďalej.

Michal momentálne pracuje v bratislavskom hoteli Falkensteiner a má aj skúsenosť s prácou v Carltone. Má záľuby ako hocikto iný. Lyžovanie a príroda ho napĺňajú. Pravidelne zvykne trénovať s otcom a s jedným zo svojich bratov. Dokonca sa zúčastnil aj na jednej špeciálnej olympiáde v Rakúsku a v Pjongčangu. Slovensko reprezentoval v Južnej Kórei a v cyklistike v Číne. Za športom taktiež cestoval do Abu Dhabi.

5. februára 202317. apríla 2023

Synestézia – porucha alebo dar?

V tomto článku si povieme základné informácie o synestézii, ako ju vidia jedinci, ktorí ňou trpia a tiež jej vplyv na umenie.

Túto tému som si vybrala na spracovanie pre jej jedinečnosť a zaujímavosť.

Pri písaní som si uvedomila, že moje okolie nie je oboznámené s pojmom synestézia. Niektorí to slovo už počuli, no nepoznali jeho definíciu alebo bolo

pre nich úplne nové. Sama som sa s týmto pojmom stretla až pri veľmi významnom maliarovi Vincentovi van Goghovi, ktorý bol synestetik.

Snažila som sa dozvedieť informácie na túto tému od známych, ale nikto

mi nevedel podať kvalitné fakty, aj preto som pracovala najmä s internetom.

Psychológia môže vyzerať v očiach verejnosti, ktorá sa jej nevenuje, ako niečo nelogické, niekedy až čudné. Niektorým sa zdá nereálne, aby psychológ zistil od ľudí, akú majú osobnosť na základe pár jednoduchých a všeobecných otázok.

Z historického hľadiska má psychológia korene vo filozofii, ako veda o duši, pričom nikdy nebolo presne stanovené, čo má duša vyjadrovať. Ako ľudstvo sme zistili množstvo informácií o našom podvedomí, vedomí či nadvedomí. Môžeme sa naučiť všetky poučky sveta týkajúc sa psychológie, napriek tomu vznikajú pokusy s novými výsledkami a teóriami. Niektoré sa danými pokusmi vyvrátia, iné naopak potvrdia. Ešte zaujímavejšia je synestézia. Synestéziou trpelo veľa ľudí,

o ktorých sme sa učili, pričom o tom nevedeli. Nevenovali sa natoľko psychológii, aby porozumeli pojmu synestézia. Vyskytuje sa veľmi zriedkavo. Možno práve preto sa nikto zo slovenských alebo českých výskumníkov neodhodlal venovať jej svoju odbornú pozornosť. Považuje sa za zvláštny fenomén, nie chorobu.

Nie sú žiadne pevne určené oficiálne delenia synestézie, preto v tomto článku bude niekoľko možností, ako sa dá vnímať synestéziu. Synestetické vnímanie sa nachádza niekde medzi vnímaním skutočnej reality a snívaním (vnímaním predstáv).

Nie je to tak ako sa zdá

Na prvý pohľad sa môže zdať, že všetci synestetici sú si rovnakí, no nie je tomu tak. Kým jeden môže počuť slová a zároveň vidieť ich farby, iný možno len rozlišuje chuť predmetov, ktoré pravidelne používa. Na základe toho, ako vnímajú všetko okolo seba, poznáme aj niekoľko základných typov synestézie:

· Zvukovo-farebná: synestetik vidí farbu pri konkrétnom zvuku.

· Slovno-chuťová: synestetik cíti chuť slova.

· Číselno-farebná: synestetik si spája číslice s farbami – pri číselnej synestézii vzniká akási myšlienková mapa.

· Zrkadlová: Táto synestézia je málo preskúmaná. Ide o veľmi vzácny typ synestézie, kedy človek fyzicky vidí to, čo cíti. Väčšinou ide o bolesť.

· Pocitová alebo emocionálna: synestetik vidí emócie ako farby, prípadne tvary.

· Časovo-priestorová: synestetik vidí priestorové usporiadanie časových jednotiek, napr. dní, týždňov, mesiacov, rokov alebo čísel.

O zrkadlovej synestézii sa písalo aj v Nota Bene, strany 28-29, v spojení s doktorom, ktorý až na strednej škole zistil, že jeho schopnosti sú abnormálne, a to vďaka jeho spolužiakovi, ktorý mal prednášku na túto tému. Táto schopnosť mu začala spôsobovať v živote problémy, až keď začal pracovať v nemocnici ako chirurg. Bolo pre neho bežné cítiť bolesť, ktorú cítili pacienti, no najhorší zážitok pre neho bol, keď na sále zomrel pacient na zlyhanie orgánov. Samotnému doktorovi došlo nevoľno, a tak utekal na toalety, na ktorých zvracal. Postupne mal pocit, akoby sa mu oslabovali orgány a upadal do bezvedomia. Rýchlo sa musel spamätať a uvedomiť si, že on nie je ten, čo zomrel. Od tohto momentu sa naučil, že sa musí zamerať na určitý predmet, ktorý mu pomôže rozptýliť jeho prežívanie.

Čo je to synestéza?

Jazzová hudba je fialová, stôl vonia ako ruže a Mária chutí ako jahoda. Tieto tvrdenia znejú na prvý pohľad ako zvláštne a náhodné spájanie slov, no pre synestetika je to realitou. Samotné slovo synestézia pochádza z gréčtiny: syn znamená spolu, aisthesis znamená vnímanie. Synestézia je spojenie dvoch zmyslov, ktoré fungujú súčasne. Ide o podvedomé spojenie, ktoré sa nedá ovplyvniť. Nejedná sa však o spojenia ako napríklad chute a čuchu, kedy sa zmysly spoja pri konzumácii jedla. Hudba je dobrý príklad, na ktorom sa dá tento pojem vysvetliť – synestetik hudbu nielen počuje, ale môže ju aj vidieť (ako určitú farbu) alebo cítiť ako fyzický dotyk. Niektorí synestetici sú prekvapení, keď sa dozvedia, že svet nevníma väčšina populácie tak ako oni. Dar sa stáva prekliatím aj pri takej triviálnej činnosti, akou je učenie sa cudzieho jazyka. Ak má raz synestetik priradenú čiernu farbu k španielskemu slovu “rojo”, ťažko sa mu bude učiť, že toto slovo v skutočnosti znamená červená. Mnohých možno prekvapí fakt, že synestetik nie je náhodný ani cielený generátor vnemov. To znamená, že nie s každým slovom, predmetom, osobou alebo zvukom si okamžite, takpovediac na želanie, vytvorí asociáciu.

“Myslel som, že každý!” hovoria. Dozvedia sa to častokrát nedorozumením,

že ich pohľad na svet nie je bežný. Napríklad umelkyňa Carol Steen

ako sedemročná raz povedala svojej spolužiačke, “písmeno a je najkrajšia rúžová, akú som kedy videla.” Jej spolužiačka si myslela, že sa zbláznila. Pre túto skúsenosti Carol už znova neprehovorila o takýchto vnemoch až do svojich dvadsiatich rokov, kedy pri večeri s rodinou povedala, že číslo päť je žlté. Otec ju nesúhlasne opravil, na čo nik nereagoval. Vo svojich tridsiatich rokov, kedy študovala na univerzite University of MIchigan, spolužiak študujúci psychológiu jej povedal, že tento jav, ktorý zažíva sa nazýva synestézia.

Z psychologického hľadiska sa na synestéziu hľadelo ako na psychickú poruchu alebo intoxikáciu. Tento názor pretrváva dodnes.

Je bežné tvrdiť, že ide o chorobu. Tento psychologický jav je spôsobený menšími neurologickými anomáliami.

Pri výskumoch synestézie sa zistilo, že väčšinou sa geneticky dedí, no jej formy sa u členov rodiny môžu meniť. Otec môže mať zvukovo-farebný typ, zatiaľ

čo jeho dcéra číselno-farebný typ. Taktiež sa zistilo, že sa vyskytuje viacej u žien ako u mužov. Na tomto fakte sa zhodla väčšina autorov všetkých dostupných zdrojov výskumov tohto javu či choroby. Naopak na pomere sa nezhodli, ten je neznámy. Podľa niektorých ide o 8:1. Na tento pomer prišiel pri svojom výskume Simon Baron – Cohen (1993), podľa iného zdroja je to 6:1 (Martino, 2001) alebo 3:1 (Cytowic, 2002).

Podľa niektorých teorií ide o normálny psychický proces v mozgu,

len sa nevyskytuje u ľudí tak často. Z neurologického a klinického vyšetrenia

sa zistilo, že synestetici sú väčšinou zdraví, bez akýchkoľvek abnormalít, práve naopak. Často majú nadpriemerne dobrú pamäť a vysoké IQ, taktiež ale mávajú nevyvážené kognitívne schopnosti a problémy s matematikou.

Psychológ Lawrence Mark v roku 1878 analyzoval celkom 35 štúdií zahrňujúcich až 400 skúmaných synestetikov. Šlo o výskum spájania farieb

a písmen. Prišiel na to, že určité samohlásky, ako je napríklad e alebo i, ľudia často spájajú s výraznejšími či svetlejšími farbami a samohlásky ako u alebo o naopak s tmavšími farbami.

V 19. storočí sa stala veľmi prínosnou štúdia Sira Francise Galtona. Bol jeden

z prvých, ktorí sa zaoberali výskumom synestézie. V článku Visualized Numerals, ktorý bol vytlačený v časopise Nature v roku 1880, nazval synestéziu zvláštnou, no obdivujúcou schopnosťou duše. Okrem toho upozornil na jej možnú dedičnosť. Vo svojich výskumoch sa zameral iba na synestitov disponujúcimi farebné počúvanie a podľa jeho výskumu má tento druh synestézie jeden z dvadsiatich ľudí.

Prepojenie umenia a synestézie

Medzi synestézou a kreativitou sú priame väzby, no žiadne výskumy nepotvrdili, že by umelecká kreativita bola spôsobená snyestéziou. Niektorí synestetici, venujúci sa umeniu, si neboli istí, či spomínané “schopnosti” neboli iba výplodmi ich fantázie alebo atypickou realitou. V jednom výskume odpovedalo približne osemdesiat synestetikov na dotazníky, či sa venujú umeniu a koľko času mu obetujú. Väčšina pýtajúcich sa aktívne venovala umeleckej činnosti. Zistili tiež, že ak niekto disponuje farebnému sluchu, ľahšie sa naučí hrať na hudobný nástroj a taktiež skladať vlastnú hudbu. Nie je však pravidlom, že každý synestetik sa musí venovať umeleckej činnosti, ale je možné, že ich typ synestézie ich dovedie k umeniu. Taktiež je možné, že mnoho umelcov synestéziu má, no ani o tom nevedia.

V umení synestéziu preslávili francúzski umelci Baudelaire a Rimbaud,

ktorí vo svojich básňach písali o prežívaní synestézie. Obaja umelci však boli obvinení z klamstva, že nie sú naozajstní synestetici.

“A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha.
Batalióny čiernych lárv
dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka
z útroby, ktorou hýbal zmar.”

A čo vy? Nájde sa medzi vami nejaký synestetik?